nedeľa 20. februára 2011

Mala by som



Ležím v posteli nadopovaná ibalginom. Zub neprestáva bolieť. Oko je opäť zapálené a mám pocit, že o chvíľu bude aj to druhé. Mám resty. Resty sama voči sebe. Chcem písať, ale nenapadne mi nič súvislé, len nelogické záblesky z posledných dní, ktoré sa točia okolo práce, Natálii, hranici kompromisoch, zvláštnom pochybovaní, potrebe obhájiť sa, potrebe nájsť si viac času na seba, nežrať každý deň v banány v čokoláde, nájsť v sebe trpezlivosť, nevyhodiť niektorých okamžite, cvičiť pravidelne, byť viac vonku na vzduchu, nechať sa pretiahnuť a úplne ideálne niekam vypadnúť a dobiť si baterky. Je toho veľa čo mám v hlave a je toho málo na čo poznám odpoveď. Prázdny slovný balast poznám na všetko, v kecaní som stále vážne dobrá a vo vytváraní ilúzii úplne najsamlepšia.

Mala by som si to upratať, tak nejako postupne, alebo len tak ako mi napadne. 

Ani neviem ako začať, svojim spôsobom je to hlúposť, na druhej strane ak je to hlúposť, nerozumiem prečo sa mi to stále vracia a vlastne ani neviem ako to popísať, ako popísať ten pocit, ktorý ma prepadol a súvisí s mojim platom. Za posledných šesť týždňov som mala reálnych päť ponúk. Vybrala som vlastne najnižšiu z hľadiska mesačného príjmu, dôležitejšie boli iné aspekty ako napríklad skutočnosť, že budem v Ba a ľudia, s ktorými som komunikovala. 

A ja vážne neviem prečo, ale po vzhliadnutí čísiel u ostatných, ktoré boli dosť nižšie, ma zachvátil nedefinovateľný pocit potreby obhájiť si tie svoje vlastné čísla. Pričom nehovorím o žiadnom veľkom plate z môjho pohľadu, osobne si myslím, že je v súlade s tým, čo viem, aj keď tvorí len 60% môjho pôvodného príjmu a mojou ambíciou je dostať sa ešte vyššie, lebo viem ponúknuť viac. Avšak pri tých ostatných číslach, mi prišiel jednoducho veľký a jediné čím sa začala zaoberať moja hlava, bolo hľadanie cesty ako hmatateľne ukázať, že si ho zaslúžim, ako neurobiť chybu, ako vymyslieť niečo, čo prinesie okamžité výsledky v oblasti, ktorú sama zvyknem nazývať, že je to beh na dlhú trať. 

Prekvapilo ma to. Nikdy som sa nestretla s týmto pocitom. S pocitom obhájiť sa pred ostatnými. Stále si myslím, že tie peniaze si zaslúžim a zaslúžim si viac, a možno preto tomu o to viac nerozumiem. Ako keby sa vo mne bili dve osoby. A čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac sa utvrdzujem, že celé moje tohto týždňové pochybovanie a dilemy sú len o vnútornom súboji dvoch osôb vo mne. 

Tá jedna hľadá cesty ako zarobiť viac a tá druhá sa zamýšľa nad tým, ako vyčarovať pre niekoho 60 eur, kvôli ktorým je ochotný jedinec zmeniť prácu, zatiaľ čo tá prvá ich minie ani nevie ako.

Možno preto tie banány v čokoláde, denne ich zožeriem aj päť. Už viem koľko stoja. Štyridsať centov. Dve eurá každý deň na lacné dobitie bateriek, ktorým výsledkom je zvýšená váha a únava. Neschopnosť rozhýbať sa a zabezpečiť si účinnejšiu formu endorfínov. 

Flákam to. Flákam to cvičenie. Najvyšší čas opäť začať. Už ani neviem koľký raz. Pravda občas bolí, hovorí jedna Vesper. Tá druhá by sa mohla začať vyhovárať na veľa práce, tri projekty sú predsa len tri projekty a bežať z jednej práce do druhej nie je tiež veľká zábava, i keď svojim spôsobom je, lebo ma to baví, len keby toho času bolo viac a potom by som nemusela žrať rýchle cukry a nepriberala by som a mala by som čas na cvičenie a tak ďalej. Výhovorky a proces cyklenia. Bleeee. Zaslúžila by som si prefackať. Musím to zmeniť. Zle. Zmením to.

Vlastne som už začala. Včera som naordinovala wellness deň. Objavovali sme čaro SPA v novom hoteli. Začali pohárom ružového, pri ktorom nám arogantný čašník z Lobby baru vysvetlil, že na Slovensku nemáme dobré vína. Neverili sme vlastným ušiam a urobili mu prednášku o kvalite slovenských vín a o skutočnosti, že keď pôjdem do Francúzska, dám si francúzske, v Taliansku talianske, ale na Slovensku budem vždy očakávať v ponuke aj slovenské. Opovržlivo na nás hľadel a na konci nám zaúčtoval iné víno ako sme si objednali. Zistila som to podľa sumy, ktorú si vypýtal a ja som si na oplátku vypýtala účet. Pozrela si ho, pokrčila a pohodila na bar. Nepovedala som nič, ale myslím, že vedel na čo som myslela. Myslela som na to, že mi za to nestojí, že je to len úbožiak, ktorý sa dostal do päťhviezdičkového hotela a nezbavil sa slovenského zlozvyku odrbať každého za každú cenu. Prišlo mi to smiešne. 

Začali sme fitkom. Orbitrek mal pre mňa vždy neodolateľné čaro, ale včera ma viac zaujal asi tréner, bodyguard, alebo ešte neviem čo, jedného zvláštneho pána z kategórie mám veľa peňazí a bojím sa o život. Pekne stavaný vyšportovaný jedinec, ktorým by som sa nechala okamžite pretiahnuť, minimálne v hlave. 

Čumela som do skla, za ktorým sa skrýval bazén a pri bazéne nejaké iné dobre stavané ucho. Cvičila som nožičkami, ručičkami asi polhodinu a celý čas intenzívne myslela na sex. Na úplne obyčajný bohapustý sex. Na okamžitú formu uvoľnenia endorfínov a zbavenia sa napätia, ktorého som v týchto dňoch plná. Zmenila som nástroj, tajne som dúfala, že na bežiacom páse budem myslieť na nič. Pri behu zvyčajne nemyslím, ale nie včera. Na kompletné nemyslenie som potrebovala zrýchliť na maximum, aby sa na mňa dievčatá zdesene pozreli s otázkou v očiach, či som sa úplne nezbláznila. Chvíľami som sa tak cítila, ako blázon, ktorý sa potrebuje fyzicky zničiť, aby nemyslel.

Cvičila som na zemi, zavrela oči a videla Natalie vo filme Čierna labuť. Po vzhliadnutí filmu sa mi často vracia jeden obraz, obraz očí plných strachu, strachu zo seba. Vždy keď si pomyslím na ten film a zavriem oči, vidím presne tento obraz ako prvý, žiadny iný, tie ďalšie vidím až neskôr, ale prvý je vždy ten istý.

 A potom vidím ešte jedny oči, oči obyčajného vodiča, ktorý mi nedokázal povedať nie a v mene štandardizácie procesov som nedovolila žiadnu výnimku. Výnimku, ktorá by veľa nestála pri tom malom počte, možno len trochu ľudskosti. Na druhej strane, pri väčšom počte by to bol problém a ja som sa ocitla v dileme, čo je vlastne lepšie. Vyhovieť niekomu v mene ľudskosti, alebo rovnaké zaobchádzanie s každým bez výnimiek. Zvláštne, nikdy som nepochybovala o svojich rozhodnutiach ako práve v tieto dni. Dve tváre, dve osoby, dve Vesper. 

Nedáva to zmysel.

Išla som do sauny. Pot vystupoval veľmi rýchlo. V duchu som si priala, aby vystúpili všetky moje pochybnosti, aby som nemala tieto nezmyselné dilemy, aby som sa nejako rozhodla, ktorou chcem vlastne byť. 

Myslela som na Londýn, z ktorého sa vrátila mladá. Myslela som na Vogue, na topánky, na handry, na drahé hoteli, na veľkomestá, aby som vzápätí snívala o gauči, malej záhradke a obyčajnom objatí. Chcem aj to aj to. Chcem oboje. So Severanom som mala všetko a niekedy mám pocit, že sa musím rozhodnúť, že vlastne nemôžem mať všetko. Potom si však spomeniem na Severana a pýtam sa sama seba, keď už som raz niečo mala, prečo to nemôžem mať opäť a hneď ako si dopoviem túto otázku v hlave, príde ďalšia, ktorá sa pýta, ale za akú cenu. A môj obľúbený proces cyklenia sa v otázkach začína. 

Striaslo ma a dala som si rýchlu studenú sprchu. V tej pri saune sa nedalo osprchovať. Videli by ma všetci pri bazéne, architekt to evidentne nedomyslel, i keď o pár minút neskôr som jeho nedokonalosť ocenila. 

Ležala som pri bazéne ľahko pohodená, keď zo sauny vyšiel objekt z fitka a namieril si to rovno pod sprchu, na ktorú som mala skvelý výhľad. Bolo to smiešne, ale cítila som sa ako nadržaná Samantha zo Sexu v meste, keď nechtiac zazrela svojho suseda ako sa sprchuje a nedokázala odtrhnúť od neho pohľad. Úplne sprosto som si ho obzerala a vychutnávala očami jeho pekné vyšportované telo, zatiaľ čo v hlave mi bežali obrázky bohapustej jebačky kľudne aj v tej sprche. 

Nemala by som nadávať, ale aké iné slovo lepšie vystihne to, čo som mala v hlave? Fyzický akt, ktorý v zásade odmietam, lebo mi tam chýba aj to mentálne uspokojenie a preto suším už piaty mesiac a jediné na čo sa zmôžem je očumovanie fešáka v sprche. Strašné. Mala by som sa nad sebou zamyslieť, alebo využiť ponuky kvalitného sexu od fešáčikov, ktorí by mi zniesli modré z neba, a z ktorých by som sa asi povracala. Prípadne zavolať starým údržbárom, na ktorých vlastne nemám chuť, chcelo by to niečo nové.

Skočila som do bazéna, bol krátky. Desať a pol záberov. Ostatní robili viac. Počítala som im ich. Ľudia si myslia, že keď budú robiť rýchle zábery, budú rýchlejšie v plávaní to tak nie je. Lepší je jeden precízny záber ako dva plytké, človek sa menej unaví a viac vydrží, nehovoriac o tom, že je aj rýchlejší. Myslela som na nedeľné plávanie v rodnom meste, každú nedeľu štyridsaťpäť minút bez prestávky. Myslela som na Merlota, myslela som na to ako som ho v istom čase plávaním vyháňala z hlavy. Myslela som na to, že posledný sex bol s ním a bol skvelý.

Ponorila som sa, preplávala celú dĺžku pod vodou a úplne vykašlala na skutočnosť, že sa nesmiem ponárať, že to nerobí dobre mojim ušiam. Vynorila sa, sadla na kraj bazéna a hodnú chvíľu nepočula nič, dokonca ani svoje myšlienky, vyrušil ma až masér, ktorý na mňa čakal.

Stretli sme sa s dievčatami v relaxačnej miestnosti. Boli sme tam samé. Kvákali sme o hlúpostiach, o chlapoch, o dobrej masáži a ja som v hlave mala zase prácu, excelovské tabuľky a dilemu či niekoho vyhodím hneď alebo až potom. Mala som v hlave dokonalosť, ktorá vie byť zničujúca a mala som strach. Strach z toho, ktorá Vesper vyhrá a otázku, či môžu vyhrať obe...

Mala by som robiť niečo inak.

V tom sa zhodnú obe. 

Idem von.

1 komentár: