Deň osemnásty

Pri spomienke na včerajší deň sa mi vybavujú len nekombinovateľné momenty. Ráno to bola určite Zdena, s ktorou sme boli hrať a ktorá mala svoju náladu. Čo v praxi znamená, že nekomunikovala. 

Ešte v sobotu večer na jednoduchú otázku, či nedeľa platí, odpovedala spôsobom sebe vlastným „že keď uverí, že je dobré počasie tak zavolá“. Na rovinu som sa jej opýtala, či mám byť ako na čakačke a pristihla som sa, že toto nie je pre mňa akceptovateľné, že Zdena funguje len, keď je v dobrej nálade, že nedokáže prepnúť, že jej vlastné pohodlie je pre ňu dôležitejšie. Ja mám s týmto problém, mám problém čakať v pozore kým sa niekto rozhýbe, mám problém byť na gumičke, mám problém stále len dávať. Zastávam prístup, keď sa s niekým dohodnem tak to platí a len výnimočne sa niečo ruší, a keď sa to zruší, je na to dôvod a súčasťou toho dôvodu je ospravedlnenie. Sme predsa len ľudia. Ale neznášam pocit byť na gumičke. To vážne nie. Presne tento pocit som mala v sobotu večer.

Zabezpečila som si back up a ráno v aute som si povedala, že nebudem nikoho zabávať tak ako to zvyknem vždy robiť. Keď chce mlčať, nech mlčí. Ja sa idem baviť. Cestou naspäť to bolo rovnaké. Žiadna snaha, nič.

Nestretávam ľudí, aby som mlčala. Stalo sa to už viackrát, naposledy, keď ma zavolala na kávu. Pili sme kávu, ja som mala snahu rozvíjať debatu a druhá strana mlčala. Celé to bolo zle a ja som mala vnútornú dilemu, či som mala povedať nie kamarátke, ktorá ma požiadala, aby som s ňou strávila večer a ja napriek svojej únave, som povedala áno, v mene vyšších záujmov, kamarátka ma predsa potrebovala. Syndróm záchranárky u mňa stále funguje.

Napísala som L. L je v nemocnici a vykecávala s ňou a chvíľkami rozmýšľala nad tým, či je vôbec Zdena schopná s niekým spolunažívať, či je schopná obetovať svoje pohodlie, či je schopná sa prispôsobiť druhým a čím viac som nad tým rozmýšľala, dospela som k názoru, že asi nie a bolo mi jej ľúto.

Vo svojej podstate je to jeden z mála ľudí, o ktorom si dovolím povedať, že je dobrý človek, aj keď práve kvôli tejto vlastnosti, je miestami neznesiteľný.

Večer som bola vypľutá. Hrať v zime pri vetre chce inú odvahu. Na šestnástej jamke som si začala opakovať, jedine čo musíš je vydržať, tá hra už nie je dôležitá, len vydrž. Tak aj bolo. Výsledok o ničom, ale spoluhráči stáli za to. Starí harcovníci, s ktorými bolo aspoň veľmi veselo. 

Zdena mi však nechodila z mysle. V duchu som ďakovala za svoju ratolesť, za skutočnosť, že sa musím prispôsobovať, keď chcem s niekým koexistovať v spoločnej domácnosti, a že snáď netrpím touto formou neznesiteľnosti, i keď mnohých vytáčam svojou dochvíľnosťou a skutočnosťou, že to isté vyžadujem aj od nich. 

Samota robí človeka neznesiteľným. 

Zakráda sa potichu, a keď si na ňu človek zvykne, už je pre niektorých neskoro...

Dvanásty lístok: cvičenie, písanie áno, v nedeľu sa nepracuje

Deň sedemnásty

V sobotu som bola mierne rozbitá, neprebudená, vytočená a nostalgická. Večer som strávila pozeraním filmu Láska nebeská, ktorý som po hodine vypla a pustila si televízor a nechala sa unášať rozprávkou Začarovaní. Nechcelo sa mi čítať, nechcelo sa mi upratovať, nechcelo sa mi nič. Chcelo sa mi ísť do kina, ale nebolo s kým. Chcela som si s niekým pokecať, ale opäť nebolo s kým. Chcelo sa mi mať spoločnosť a žiadna nebola. 

Ani neviem prečo zašla som na pokec. Nebola som tam pár mesiacov a vôbec chodím tam zriedka a keď tak ma to baví tri dni a potom nasleduje dlhá pauza. Našla som tam veľa odkazov a celkom ma to prekvapilo. Známy fotograf, ktorý si tam ubral dobrých desať rokov mi oznámil, že má stále odložené v chladničke dve fľaše mojej obľúbenej značky a že k nim pribudla tretia. Daňový poradca mi nechal email s otázkou, kedy je tento rok naplánovaná beaujolais párty a či vôbec. Šukač z východu prichádzal s ponukou kvalitného sexu. Golfista mi pripomínal virtuálne sľuby nezahranej hry. Reklamný mág a Junior sa ma pýtali, kde som sa stratila a hanblivý bankár sa mi venoval celý večer, aby po dvoch hodinách nabral odvahu a pozval ma na pohárik. Nešla som, bolo už neskoro a chcelo sa mi spať. 

V hlave mám M a potrebu stretnúť niekoho nového.

Jedenásty lístok: cvičenie žiadne, výnimočne práca 3h

Deň šestnásty

Lahôdková treska v majonéze sa práve dojedla. Začína chuť na niečo sladké. Strihnem si kávenky, ktoré zapijem veľkou šálkou kávy s mliekom a dvomi cukrami. Rozmýšľam prečo mi treska po fláme robí tak dobre. Nič inteligentné ma nenapadá. V pozadí je zapnutý televízor, mihne sa tam nejaká kapela Mako Mako. Chvália ju, napriek tomu, že mne sa zdá, že speváčka spievala dosť falošne. 

Spomeniem si na včerajšieho speváka amatéra. Mal nádherný hlas. Netuším koľko mal rokov, možno dvadsaťdva alebo päť, ale jeho hlas bol hlasom niekoho staršieho. Bol hlboký, zrelý a pôsobil upokojujúco. Nehovoriac o tom, že spieval absolútne čisto. Pristihla som sa, že na neho zbožne hľadím, zatváram miestami oči a predstavujem si, že mi spieva v posteli. Niekoho mi pripomína a moja túžba a chuť sa zväčšuje. Už viem. Podobá sa na M, ale o dvadsať rokov mladšieho. Majú rovnaký profil, tvar nosa, úst a oči. Nádherne smutné oči, ale je tu jeden rozdiel. M ich má modré a sú smutnejšie. A tento spevák gitarista bez mena ich má hnedé a pôsobia smutno len, keď spieva. 

Mám rada smutné oči. Mám chuť ich zachrániť.

Včerajšia oslava pôsobila na začiatku rozpačito. Nechcelo sa mi tam ísť, ale ranné esemesky a prosby urobili svoje a úloha kultúrneho referenta a zabávača v jednej osobe mi asi sedí. Keď sme prišli so Zdenou nahodené v čiernych koktejlkách na miesto činu a zazreli za sklom osadenstvo, chvíľu sme sa zdržali pred vstupom, predychávali a možno aj pýtali sami seba čo tu vlastne robíme. Mali sme sa ocitnúť v skupine ľudí vo veku mojej matky a babky, ľudí, kde väčšina sa hrala na niečo čo nebola. Absolútne nevhodné prostredie pre niekoho kto už dávno nepoužíva servítky.

 Zagratulovali sme, Zdena zabezpečila patrične dlhý príhovor a usadili sa k baru, nechali si prideliť fľašu a začali s aktívnym uvoľňovaním. Prišla kapela, zazneli prvé tóny a začali sme vymetať parket. Roztancovali sme osemdesiatročného farára a vyvolali všeobecné pozdvihnutie. Úloha kultúrnych referentiek nám sedela, len tancovať s ostatnými zástupcami mužského pohlavia nám nebolo dovolené. Myslím, že mali zakázané sa na nás aj pozrieť, nieto sa ešte baviť. Bolo zábavné to pozorovať, tie zazeracie pohľady a následné dohováranie svojim polovičkám. Smiali sme sa na tom a bavili podľa svojho. Oslávenec bol spokojný a o to predsa išlo.

Mám pocit, že už konečne viem, prečo je rada v našej spoločnosti a prečo sme jej blízke, prečo zdravé jadro vždy ostáva až do konca, prečo chcela, aby sme tam boli a prečo tam veľa ľudí, nebolo. Napriek všetkým sračkám, ktoré sa nám dennodenne dejú, cítiť z nás život a to je to čo potrebuje, ľudí, z ktorých cítiť život a presne tí tam ostali. 

Oslava dopadla dobre. Odchádzali sme s vizitkou na farára a pravdepodobne za týždeň sa zúčastním prvýkrát bohoslužby v kostole, nie hocijakej, ale priamo vo francúzštine. Mladého speváka gitaristu bez mena som nechala na pokoji. V ten večer sa dozvedel čo znamená PP a celý čas sa na mňa pekne usmieval. Speváčke sa to veľmi nepáčilo, ale to už som neriešila. 

Kráčali sme nočnou Bratislavou, aby som v jednom podniku stretla Austrálčana z minulého týždňa, suseda, ktorý mi postavil cestu, juniora, s ktorým som trávila Silvester v Berlíne, režiséra, ktorému sme nevenovali štipku pozornosti a tak sme sa u neho ocitli v nemilosti a celý čas som mala v hlave M a otázku, prečo sme to za tých desať rokov vlastne nikdy neskúsili...

Odpoveď poznám, ale aj tak...

Jedenásty lístok: ak budem počítať tanec za cvičenie tak áno, inak sa len pracovalo

Deň pätnásty

Únava. Celým dňom ma včera sprevádzala únava. Vstala som o tretej. Spala tri hodiny a fungovala celý deň. Večer som padla dole hubou a bola som tak unavená, že som opätovne zaspať nevedela. Svetlým momentom dňa bola diskusia o priateľoch, ktorí nie sú klienti, o klientoch, ktorí sa stali priateľmi a aj ostali klientmi, o rozpore, ktorí vzniká, keď klient apeluje na priateľstvo a nepriamo ťa vydiera stratou projektu, o hraniciach, kde hrá rolu naše ego a ješitnosť druhej strany. Toto všetko mi chodilo po rozume a nevedela som nájsť jednoznačné odpovede, ale dospela som k záveru, že vo vzťahu k môjmu klientovi priateľovi budem musieť niečo zmeniť, ešte však netuším čo.

Večer volala Zdena, práve vybehla na piate poschodie svojho bytu a v pätách mala manželku svojho milenca. Celkom vtipná story. Na prvé počutie som sa dobre bavila a bavila som sa aj dnes ráno, keď mi dorozprávala pokračovanie príbehu o žiarlivej manželke, ktorá prepadla svojho manžela v krčme, následne strávila dve hodiny v noci vybuchovaním na dvere Zdeny a vyvolávaním svojmu manželovi, aby toho nebolo dosť, ráno čakala pre jej domom s deťmi v aute a v scénkach pokračovala pred domom. Zúfalstvo. Čisté zúfalstvo. Človek nevedel či sa má smiať alebo plakať.

Spomenula som si na seba. Na to, keď som mala dvadsaťpäť a prevalila sa aféra môjho ex a kolegyne, spomenula som si na to ako som reagovala ako som urobila doma hysterickú scénu, ale na verejnosti mi moja hrdosť nedovolila čokoľvek dať najavo, žiadnu emóciu, hystériu, strach, zradu, smútok, sklamanie, hnev, nič. Navonok som nedala znať absolútne nič. Tá ženská za to nemohla. Vina bola inde. Vtedy som to vedela a v lete som skončila v nemocnici so žlčníkovými kameňmi spôsobenými potláčaným stresom.

O pár rokov neskôr sa mi stalo niečo úplne podobné. Opäť to bola kolegyňa. Opäť tomu pomohla náhoda, ale tento raz som kašľala na svoju hrdosť a naplno sa oddala svojmu zúfalstvu. Halina napísala knihu Zoufalé ženy, delaj zoufalé veci, a keď som ju kedysi čítala dobre som sa bavila na spomenutých príbehoch a v duchu som si myslela, mne sa také nemôže stať. Musím sa smiať pri svojej naivite a smutne konštatovať, že tie zúfalky z knižky som hravo predbehla. Na famóznu scénu z Technopolu sa nedá len tak ľahko zabudnúť, ani na rozmlátený pohár, fľašu, telefón a jedno zavolanie dotyčnej. Dokonca som sa s ňou stretla a dodnes netuším, čo som vlastne od toho čakala. 

Vlastne viem. Hľadala som vinníka. Potrebovala som niekoho obviniť. Zbaviť sa zodpovednosti. Nepripúšťala som si, že pán tvorstva by mohol byť tvor nedokonalý a vonkoncom, že by ma mohol nemilovať. Taká som bola hlúpa a to mi zvykli nadávať do chytrých. Myslím, že na tých šesť mesiacov som dokonale osprostela a všetko úplne dobrovoľne v duchu hesla Zoufalé ženy, delaj zoufalé veci.

Padla som tak hlboko, že som bola ochotná urobiť takmer čokoľvek. Moje racio už dávno nefungovalo a celú má omámil strach, že sa mi zrúti môj domček z kariet. Pričom som odmietala vidieť, že ten domček je už dávno zrútený a jediný, kto stojí o opätovné postavenie som ja, druhá strana nevedela. Jeden týždeň áno a druhý nie a tak to išlo dokola. Na konci tejto deštrukcie dobrovoľne páchanej na sebe som ani nevedela kto som a prišla som o svoje ja. 

A čo tým chcel básnik vlastne povedať? Že nikdy nehovor nikdy? Že nerob druhým to, čo nechceš, aby jedného dňa urobili tebe? Alebo len, kde ostali v týchto trojuholníkoch muži?

Stiahli zbabelo chvost a čakali ako sa to vyrieši, zatiaľ čo zúfalé ženy, robili zúfalé veci...

Deň štrnásty

Konečne som doma. Ešte pred pár minútami som si myslela, že sa domov doplazím alebo minimálne vyzujem a po ulici pôjdem bosá. Ktorý pán to vymyslel opätky? Asi ma nemal veľmi rád, inak by nedopustil tú strašnú bolesť z ich nosenia. Rozmýšľam, či som vždy trpela nosením vysokých topánok. Nikdy som ich nemala veľmi často, ale asi ich frekvencia bola väčšia ako teraz, a tak sa možno bolesť rozložila rovnomernejšie a nebola takáto nárazová. Alebo ten nešťastný opätok bol predsa len nižší ako ten dnešný. Prípadne všetko dokopy. 

Ako to robia tie ostatné, ktoré dokážu balansovať na podstatne vyšších výzvach? To fakt netuším. Jediné čo viem, že v piatok dostanú moje nohy opäť zabrať a dnešná generálka sa veľmi nevydarila.

Kurevsky ma bolia nohy.

Deviaty lístok: všetko okrem práce, dnes sa nepracovalo, dnes sa nechcelo, dnes bolo krásne počasie

Deň trinásty

Hovorí sa, že trinástka je nešťastné číslo, ja som ho mala naopak vždy rada. Trinásteho som mala stužkovú, trinásteho som mala termín a v konečnom dôsledku aj svadbu a dnes je trinásty deň môjho malého experimentu a ja mám konečne pocit efektívneho využitia dňa a tvrdej neprerušovanej práce za stolom v rozsahu osem hodín. Ráno od pol šiestej do pol jedenástej a poobede od pol tretej do pol šiestej. Medzitým nakupovanie darčekov pre oslávencov a zároveň neuvážená návšteva obľúbených obchodov, kde ako na potvoru mali toľko vecí, že by som si nevedela vybrať. 

Napadlo mi, že kedysi by som nemala problém kúpiť si to čo sa mi páčilo. Ak by som to urobila dnes stálo by ma to asi 1400EUR. Ani by som nemrkla. Neovládla som sa a predsa len som do seba zainvestovala. Kúpila som si náhrdelník, ktorý si dám možno raz za štyri mesiace a rozmýšľam ako by som si mohla kúpiť kabát a nohavice, ktoré na mňa kričali „zober si ma“.

 

Nakupovanie mi robí radosť, ešte stále je to pre mňa dôležité,  nemám problém  kúpiť si lacné tričko za päť eur, ale pri niektorých kúskoch odmietam robiť kompromisy. Toto vie pochopiť len Sharon, ostatní veľmi nie. Som zástancom kvality a niekedy volím radšej nič ako niečo dočasné.

Podvečer sme so Zdenou stretli matku Maťku. Mala narodeniny a má sedemmesačný prírastok, ktorý Zdena nevidela. Darčeky potešili a mňa potešila poznámka, že na to čo som vybrala, pozerali a mali zálusk kúpiť to, ale... Matky pre svoje deti nakupujú bez uváženia, nehľadia na cenu, nesnažia sa byť praktické za každých okolnosti, jednoducho kúpia to čo vidia a radšej ukroja z výdavkov na domácnosť. Vedia, že niektoré kúsky nemá šancu vynosiť a je rozumnejšie kúpiť to v lacnom obchode, ale občas ich prepadne túžba dopriať svojim deťom niečo iné, výnimočné, drahšie. A ja patrím medzi ľudí, ktorí darčeky pre deti vyberajú z kategórie iné, výnimočné, drahšie. V Bratislave to istí Jacardi a v Prahe Oilily a za ten spriaznený pohľad s druhou stranou, keď sa rozbaľuje škatuľa, z ktorej kričí názov obchodu, to rozhodne stojí. Tento moment mám asi najradšej. Moment spriaznenosti, ktorý sa vyskytne, len keď trafíte.

Takýto moment spriaznenosti som zažila ešte raz neskôr v bare. Zdena si vymyslela historku o Shuaile a pozvala nás na jedinečný zážitok, o ktorom sme nemali ani páru. Ujo google nepomohol a my sme boli vo veľkom očakávaní. Padol prvý prípitok a veľký predslov. V tomto je Zdena bezkonkurenčná. Má neuveriteľný dar reči a spájania blbostí do súvislých celkov a má nos na fantastické darčeky s nápadom, nič bezmyšlienkové, vždy nejaký podtext, jednoducho krása. Aj včera to tak bolo. Priniesla rukavice, farebné rukavice, ktoré sme si bez nejakého veľkého zaváhania rozdelili. Každá dostala farbu ktorú chcela a tešili sme sa. Zbytok večera sme strávili s rukavicami na rukách a s ružovým v rukách.

Jednoducho krásny deň, ktorý dokonale pokazila sliepka menom Charlota, debilnou poznámkou o tom, že by som mohla prejsť ten kúsok sama. V praxi to znamenalo vystúpiť na križovatke a prejsť asi päť minút, čo nie je žiadny problém, pokiaľ nesedím v aute a šoférovi to spôsobí časový rozdiel jednu minútu. O tom, že nebola šofér nemusím hovoriť. Proste typická Charlota, ktorá sa stará neustále do druhých, je závistlivá, žiarlivá a nevie čo so sebou. Je mi jej ľúto. Chvíľu som rozmýšľala či vystúpim a pošlem ju do piče. Napočítala som si však do desať a sľúbila, že túto osobu budem stretávať len v spoločnosti iných pri našich pravidelných stretnutiach.

Po jej poslednom výstupe pred dvomi mesiacmi ju majú všetci v zuboch, jediným spojencom som bola ja, nakoľko trpím obsesiou zachraňovať slabších jedincov v spoločnosti a aj mňa stratila pred dvomi týždňami. Jana dokonca prehlásila, že keď bude na nejakej akcii Charlota, ona nemá záujem tam byť tiež. Keď to vyslovila, bola som zdesená, ale začínam tomu tuším rozumieť.

Zavolala som Zdene. Povedala, že Charlota je sliepka, a že ešte raz veľmi pekne ďakujem za darček. Zdena so mnou súhlasila a mne to urobilo dobre. Po príchode domov sa ma ratolesť opýtala, čo ma nasralo. Povedala som jej a ona len pokrútila hlavou a povedala, veď ona ani nešoférovala, čo sa stará a mne sa uľavilo druhýkrát. 

A taký to bol pekný deň, a keď si to čítam po sebe a narýchlo opravujem chyby, uvedomujem si, že ženské sú stále iba ženské a je jedno či majú pätnásť alebo tridsaťpäť...

Osmy lístok: cvičenie nie, práca áno, písanie tiež

Deň dvanásty

Po prvotnom malátnom prebudení som chvíľu rozmýšľala, či to bol sen, alebo skutočnosť. Otočila na druhý bok, prikryla hlavu vankúšom a chcela vedieť ako to skončí. Už to bolo skončené. Aj v živote aj v tom sne. Krátky film. Záber. Klapka. Ideš. Som na stanici a predo mnou sú schody, zdvihnem hlavu a stojím z oči voči bývalému. Má plášť, rovnako ako ja. On svetlý, ja tmavý. Dívame sa na seba a asi obidvaja v ten moment rozmýšľame odkiaľ sa poznáme a pokračujeme ďalej svojou cestou. Keď okolo neho prejdem hore schodmi, otočím sa, chytím ho za rukáv a poviem jeho meno. Cudzo na mňa pozrie a opýta sa, poznáme sa? Ostanem prekvapená, nechápavo zakrútim pre seba hlavou a ticho poviem, vlastne nie.  Pred sebou mám schody a budím sa. Ležím na posteli, pozerám do stropu a som mierne mrzutá. V duchu si nadávam, na čo myslím na debila.

Tá mrzutosť mi ostala celé dopoludnie. Nevedela som sa na nič sústrediť, sústavne som odbiehala a sledovala ten debilný telefón. Svoju nervozitu som zaháňala jedlom. Úplne popletené chute a následná potreba ich prestriedať. Proste celé zle. Vzdala som to a povedala si, že dnes nepracujem, že dnes na všetko kašlem.

Pípla esemeska. Krátke zhrnutie dôležitého stretnutia a informácia, že platba odišla dnes ráno. Nie v stredu ani v piatok, ale dnes. Ťažko sa čaká na peniaze v piatok, keď odišli dnes. 

Stretnutie dopadlo dobre. Volali obe strany, ale rozhodnutie padne v piatok. Nepáčilo sa mi to. Poslala som jemne manipulatívnu esemesku, ktorá sa tvárila ja nič ja muzikant a naznačila moju poradnú voľbu. Netuším čo bude, už to nemám v rukách. Snáď to dopadne podľa mojich predstáv. Ráno som si predsa vytiahla kartu cisára, hviezdy a úspechu, tak sa nechám prekvapiť. Je to jeden z mojich ranných zvykov, okrem kávy, čaju, čítania novín na nete si len tak pre seba vytiahnem karty dňa. Dnes bol čistý zásah.

Poobede sa ma ratolesť opýtala, či nemám Pe-eM-eSko. Pýtam sa prečo. Máš všetky príznaky, povedala. Rozmýšľala som aké sú príznaky okrem nekontrolovateľnej žravosti a divných chutí. Vyguglila menštruačný kalendár a neskôr pozrela typické charakteristiky. Čím viac som čítala, tým som sa cítila lepšie. Dalo by sa povedať, že sa mi uľavilo. Žiadna depresia, cyklenie alebo iná pičovina, ale obyčajné PMS ma postihlo v tieto dni a prejavilo sa asi v tej najúplnejšej podobe. Nezvykne ma sprevádzať, ale teraz som sa mu potešila. Dokonca som našla pochopenie aj na podkožné vyrážky okolo brady. Žiadny vnútorný stres. Normálne krámy na ceste.

Hormóny sú sviňa a keďže momentálne žiadne doplnkové neberiem, moje vlastné sa rozhodli na mne  dokonale vybúriť.

Ide im to, len čo je pravda.

Siedmy lístok: cvičenie áno, písanie áno, práca čiastočne podvečer 3h