Nemôžem

Tak som to urobila. Urobila tú povestnú bodku za niečim, čo funguje len občas. Bolí to. Nechápem prečo. Mala by som sa tešiť. Namiesto toho mam nejaké divné chvenie v žalúdku. Vo vnútri cítim, že je to takto správne, napriek tomu mi je tak zvláštne.

Dnes som konečne dostala tu správnu kyticu. Tú ktorá zosobnňuje mňa, tú, ktorá bola urobená špecialne len a len pre mňa. Žiadna rychlokvaska kúpena v Lidli alebo v Bille. Na malú chvíľu som sa aj tešila. Vlastne nie z tej kytice som sa veľmi tešila a bola smutná zároveň. Cítila som, že je to nezvratné, že to bude koniec. Prišiel vysmiaty a tešil sa z toho, že konečne trafil. Poďakovala som a išla si dať sprchu, kde neotočil uzáver a ja som opätovne dostala sprchu zhora, tak že som mala kompletne mokré vlasy, ktoré som nemala v pláne umyť si. Odskočila som, zavrela oči a zaťala zuby. Dýchaj a nerieš. A tak som dýchala, neriešila, stála pod sprchou a nechala stekať voľne padajúce slzy, ktoré sa nedali zastaviť.

Obliekla som sa. Objal ma. Pozrela som na neho a povedala tú vetu. Nemôžem, ja už dalej nemôžem. Nemôžem počítať stále párne a nepárne týždne, plánovať seba a všetkých okolo podľa toho. Respektíve môžem, ale keď príde môj tyždeň, je jednoducho môj. Nechápavo hľadel a opýtal sa, čo to znamená. Povedala som, že neviem, jedine čo viem, že toto je pre mňa neakceptovateľné. Zbalila som si veci, odniesla k autu, kam ma mlčky nasledoval.

Auto sa pohlo a ja som si predstavila tú scénu na semafóroch spred dvoch týždňov, normálne deja vu, len tentokrát v úlohe hlavnej herečky som bola ja. Necítila som úľavu, nič, len nahnevanosť, že teraz sa vraciam do rozbombardovaného bytu, ktorý musím upratat, ak v ňom chcem fungovať a písať prácu do školy, cítila som nasratosť, že budem musieť vyhľadať kaviareň s internetom a zase stratím množstvo času, že samozrejme sa nebudem schopná sústrediť a hodinu budem tupo hľadieť do stropu a rozmýšľať nad dôsledkami svojich činov, čakala som, že niečo povie. Niečo ako chápem čo hovoríš, skúsim s tým niečo urobiť a prišlo len, prídem zajtra večer? Neverila som vlastným ušiam, ja sa sťažujem na porušenie dohôd a príde len lakonické prídem zajtra?

Nie nechcem mu nič vyčítať, aj keď to práve robím. Vo vnútri dobre viem, že včerajšok bola len posledná kvapka a pohár sa prelial. Napriek tomu som sklamaná, som sklamaná z jeho nečinnosti, z jeho chabej obhajoby.

Vystúpila som z auta a čakala na chodníku. Možno som tajne dúfala, že sa vráti a padne na kolená, alebo niečo. Nestalo sa nič. Prišla som do bytu, zvalila do postele, pustila telku a tupo hľadela do stropu. Dlho som to nevydržala a napísala, tebe je všetko jedno. Proste hysterka, čo nevie, čo chce. Odpísal, ne neni mi to jedno, na druhou stranu, nevím jak se mám chovat, když mi řekneš, že nevíš jestli mě chceš ješte vidět...

Bola som zhnusená a nechcela pripustiť, že to môže nechať len tak.

Je ráno.

Poobede bolo presne podľa mojej predpovede. Ležala som v posteli, tupo hľadela do stropu a hľadala nejaký impulz pre ďalšie kroky. Napadol mi kaderník. Horúčkovito som obvolávala kaderníkov a išla tam. O piatej som vychádzala s nadhernými vlasmi a rozmýšľala čo ďalej. Jediné čo som vedela je, že musím byť vonku, že na ulici sa ťažšie plače a ľutuje sa. V kaderníctve som si prezerala časopisy a objavila prsteň, ktorý ma zaujal. Časopis som zatvárala a otvárala a vždy sa vrátila na tú stranu. Rozmýšľala som, či by ten prsteň mohol byť ten impulz. Bol krásne jednoduchý, presne v zmysle sloganu, ktorý ho doprevádzal „I believe there is great power in simplicity“. Nemali ho. Pokračoval som ďalej. Brala jeden obchod za druhým s vedomím, že nič nepotrebujem, že mám jasný plán, že nemôžem míňať, napriek tomu som pokračovala.

Náhodou som objavila šaty, ktoré sa mi veľmi páčili na začiatku leta. Boli to moje motivačné v tom čase. Sľúbila som si, že si ich kúpim k narodeninám. Boli nekresťansky drahé a teraz tu predo mnou stáli v 50% zľave v mojej veľkosti. Nedalo sa odolať. Vyskúšala som si ich, obzerala v zrkadle a páčila sa sama sebe. Nové vlasy im dodali šmrnc. Čakali tam jednoducho na mňa. Nestačilo to, išla som okolo výkladu, kde mali šatku, ktorú si môžem kúpiť v decembri s 30% zľavou. Kúpila som ju hneď.

Sadla som si do kaviarne a netešila z ničoho. Mala som ikonické šaty, ktoré si oblečiem tento rok možno až raz. Vlastne nie, teraz, keď nad tým tak rozmýšľam, oblečiem si ich viackrát, oblečiem si ich tento piatok. Urobím to. Pôjdem na výlet. Pôjdem sama, len tak. Sama k moru. Dám si šaty, sandálky budem držať v ruke a bosá sa budem prechádzať po pláži. To vôbec nie je zlá predstava. Čím ďalej nad tým uvažujem, tým viac som presvedčená, že to urobím.

Trieste. Prelustrovala som stranky a zatiaľ mám v hlave Terst. Mám stihnúť milion päťsto vecí, ale ísť tam, mi príde ako to najsprávnejšie. Hm. Uvidím. Idem si urobiť kávu a asi by som mala niečo zjesť. Potom to dopíšem.

OMG urobila som to. Urobila rezervaciu pre jednu osobu. Bola nakúpiť obvykle raňajky, keď som sama. Je zvláštne ako sa líšia od tých pre dvoch. Hm.

Kontrolujem telefón, napriek zúrivej výmene debilných nočných esemesiek čakám nejaký zázrak, ktorý neprichádza. Čím viac sme si písali, tým viac som presvedčená, že to bolo správne rozhodnutie, ale doparoma prečo ho neviem prejsť s väčšou ľahkosťou. Je to len strach, že budem sama? To asi nie, často som sama, viem už žiť sama so sebou. Tak prečo? Prečo kontrolujem telefón a čakám na Godota, ktorý neprijde...

Vo včerajšej palbe esemesiek zazneli vety, ktoré potvrdzovali, všetky moje predtuchy. Nedostatok sebavedomia, veľa mindrákov, akceptácia jednoduchších ciesť, hľadanie výhovoriek. Všetko čo neznášam. Proste malosť ako z učebnice, tak prečo sa tým zaoberám. Pekne sa smial, ale v posteli spal otočený chrbtom, robil skvelú omeletu, ale nikdy neďakoval, mal pokojný hlas, ale často bol ticho. Tak ako teraz. Ticho.

Čo som čakala?

Čo sa mi páčilo na začiatku?

Pokoj.

Páčil sa mi ten pokoj, ktorý bol v skutočnosti pasivita a začala som žiť život niekoho iného.