Nezaradene

Konečne som prišla domov. Prišla domov v relatívne príčetnom čase, ktorý mi umožňoval dať si rýchlu sprchu a stretnúť známych v meste. Štandardne chodím domov v noci, aby som unavená spadla rovno do postele, alebo občas sedela na terase, hojdala sa, pohupovala nohami a tupo hľadela pred seba, v duchu si hovorila, bože ako mi je dobre, aká som šťastná, že som doma. Do-ma. Doma.

Štvrtok bol iný. Vo štvrtok som toho stihla viac. Stihla som sprchu, refresh make-upu, kontrolu v zrkadle, rýchle odsúhlasenie svojho vzhľadu, niečo na spôsob, hm je to dobré a vyrazila som do ulíc veľkej malej Bratislavy. Čakala ma klasická letná pohodová posiedka v meste na káve, šaláte, malej makronke a áno jednom drinku.

Sedeli sme na terase, obzerali si okolo idúcich, okiepali známych, riešili možné aj nemožné a celkovo vychutnávali príjemný letný podvečer. Bolo to príjemné a zvláštne zároveň.

Jana stretla známych, spolužiačky zo školy a mne to vtedy docvaklo. Bola som vo svojom meste, v ktorom som vlastne cudzinec. Kráčala som po Dunajskej a tlačili sa mi slzy do očí. Prepadol ma pocit nezaradenosti. Totálnej nezaradenosti. Pocit, že nikam nepatrím. Som tu cudzinec a len vo svojom byte sa cítim ako doma, možno na Železnej studničke sa cítim ako doma, i keď občas si tam predstavujem Central park. Inak som tu cudzinec...

Neviem, čo to spôsobilo, či nezodpovedané telefonáty kamarátiek, či Janine náhodne stretnutie so spolužiačkami, alebo niečo úplne iné.

V poslednej dobe mám pocit, že nikto nemá čas, že skutočnosť, že som tu len občas tomu nepomáha, že telefonáty nie sú dostatočné, že sa so mnou vlastne neráta. Áno, občas mám až tento pocit. Nie je to až tak zlé, ale občas to tak cítim, cítim, že musím vynakladať veľké úsilie niečo zoorganizovať, že je to čím ďalej ťažšie, že som tu len náhodilý známy, že som nezaradený cudzinec.

Vybavila som si Bubble Lounge. Bola som tam v utorok a personál ma vítal už od dverí. „Dlho ste tu neboli, boli ste na dovolenke?“, začali neformálnu konverzáciu. Napadlo mi Bistro Deli a otázka: „ako obyčajne, presso bez mlieka a pohár vody?“,  Světozor: „1 lístok“, Bresto: „meníčko a spritz Aperol?“, cafe New York, fitko, náhodilí bežci na náplavke, pán a pani z mandlovne, slečna z obchodu s obuvou a pár ďaľších členov mojej novej rodiny, ktorí mi občas dajú pocítiť, že niekam patrím, že tu na ich mieste som vítaná, že možno niektorí sa aj tešia, minimálne aspoň z tržby a žoviálna konverzácia nie je len súčasťou ich práce.

Kde som vlastne doma? Kam patrím?

V Bratislave, kde občas prídem a nikto nemá čas? V rodnom meste, kde sa ma nevie dočkať moja rodina, ktorú ľúbim, ale neviem tam byť, kde stretnutie so spolužiačkami je už veľmi zriedkavé, rovnako ako v Bratislave s postupne vytvoreným okruhom známych za posledných desať rokov.

Kde som vlastne doma?

Kam patrím?

Cítim sa nezaradene ako opustený strom na vlečke traktora, ktorý treba zasadiť, aby mohol zapustiť korene. To som vždy chcela. Zapustiť korene. Mať sa kam vraciať.

Teraz sa vraciam.

Teraz sa vraciam do prázdneho bytu a cítim sa nezaradene.

Na druhej strane, akokoľvek to bude divne znieť, vo štvrtok mi prvýkrát napadlo, že vlastne neviem, či  tu chcem zapustiť korene, že možno som sem nikdy nepatrila a jediné, čo ma tu drží je môj byt...

.