Pred

Zatvárajú sa mi oči, upadám do spánku, aby som sa následne prebrala a opakovane upadala do pavučiny nepochopiteľných myšlienok, prenasledujúcich ma posledné dni. Ako sa to len pýtam často sama seba? Ako sa dá ukončiť, niečo čo ani nezačalo? Alebo má zmysel začať niečo, čo je odsúdené na zánik? Prípadne, prečo zotrvávať v niečom, čo viem, že skončí.

Potom sa zastavím., hlas v hlave stíchne a pretočím stranu. Na malý moment opäť začnem šrotovať a myslieť na prácu. Posledné dni, týždne nemyslím na nič iné. Len si ukladám priority, dumám na čo všetko som zabudla, ako to stihnuť čo najefektívnejšie a pritom sa nezblázniť. Ako vypnúť hlavu. Dnes som ju vypla. Vypla som ju príchodom na letisko, kde som sa nechala opantať malými obchodmi a prehrabávanie v regáloch mi pomáhalo naladiť sa na malý reset v podobe predĺženého víkendu po dvoch rokoch. Bolo to len pár minút, presne do prvého zahriaknutia vlastnou ratolesťou. Nasrala ma. Nasrala ma skutočnosť, že mi nedovolila vypnúť, že ma vrátila späť do reality  a pritom som mala úplne iný plán.

Stojím v letiskovej hale. Obzerám si ľudí okolo. Podvedome sa zameriavam na páry. Všímam si absolútne hlúposti a v duchu si predstavuje seba s niekym, ako by vyzeral ten obraz tu v hale. Bude to znieť zle, ale krútim hlavou a krivím ústa. Ten obraz sa mi so súčasnými možnosťami vôbec nepáči. Krútim hlavou viac a viac vybavujem si Severana. Vždy, keď som na letisku si vybavím Severana a jeho dokonalosť. Minimálne v mojich očiach.

Dávno som na letisku nebola, dávno som si ho nevybavila. Je to zvláštne. Strašne povrchné, ale myslím na to aký sme boli pekný pár, ako sme sa k sebe fyzicky hodili. Prestrihnem to obrazom zo súčasnosti a nevidím tam žiadnu fyzickú kompatibilitu. Vlastne tam nie je ani mentálna kompatibilita. Rozmýšľam, čo tam vlastne je a ako to nazvať. Som s niekym, kto zosobňuje takmer všetko, čo neznášam. Som vlastne taký malý masochista, ktorý sa presviedča, že možno to tak má byť, možno tej dokonalosti už bolo dosť, možno sa mám učiť tolerancii, možno... Možno je len všetko úplne inak. Možno som len s ním, lebo sa mi nechce byť sama a nemám chuť na experimenty. Možno mi len stačí spoločná posteľ a ranná kava, zbytok si zariadim po svojom. Možno.

Potom si to prestrihnem iným kúskom. Je tam veľa smiechu, ťažké debaty o nesmrteľnosti chrústa, ale nulová fyzická príťažlivosť. Občas dumám, či sa s tým dá niečo robiť, či sa to dá nejako prekonať, ak by som sa rozhodovala len rozumom, všetko by kričalo áno, ale ak nie? Tak by som opäť krivila ústa a ten obraz by sa mi nepáčil. Vlastne by sa mi nepáčil ani v tej letiskovej hale.

Drbe mi. Úplne regulárne. Neviem, čo so sebou a tak vymýšľam somariny. Venujem sa radšej práci a kladiem si nezmyselné otázky a zotrvávam v nezmyselných vzťahoch, kde mi vadia veci, o ktorých nemám ani odvahu písať.

Potrebujem zmenu, malú novú inšpiráciu, nejaký únik, proste niečo.