Obzerám sa späť a prechádzam si všetky svoje výhovorky, prečo som
neurobila ani ťuk a prečo som sa nehýbala. Obhajujem sa sama pred sebou
naozaj veľmi presvedčivo. V pondelok som mala homme office, v praxi
to znamenalo vstať o piatej, zastaviť sa o šiestej večer a nestihnúť
sa najesť vo vlastnom byte. Chcela som ísť behať, pravdou je, že som si
necítila nohy. Bola som v nedeľu a po dlhej dobe sa dostavila
svalovica., pravá nefalšovaná svalovica, človeka, ktorý sa nehýbal roky. Bolel
ma každý dotyk tela a prišlo mi to absurdné. Doteraz vždy, keď som mala
pár týždňovú pauzu, telo malo nejakú pomyselnú rezervu kondície a cesta
späť bola jednoduchá.
Teraz mi to však prišlo iné. Keď na to myslím, predstavujem si
prvý nedeľný kilometer, ktorý som myslela,
že nedám, prišiel mi nekonečný. Dala som ich päť a až pri dobehnutí do
cieľa som si uvedomila, čo sa stalo. Nezvolila som dobré tempo. Urobila som
úplne triviálnu chybu začiatočníka, zvolila nesprávne tempo, ktoré spôsobilo
následnú silnú svalovicu.
V utorok som mala stretnutie so šéfom a ten utrúsil niečo
veľmi podobné. Vesper treba byť rýchly, ale ty si super rýchla. Tak nejako to
povedal.
Utorok bol celkovo veľmi vtipný deň. Stále som sa pohybovala
s bolesťou, ale bol tam aj jeden moment, keď som sa prestala pohybovať
úplne, priam som onemela. Zvyčajne reagujem veľmi rýchlo, ale sú situácie, kedy
sa môj reakčný čas neuveriteľne predĺži, alebo vôbec nenastane. Zvyčajne je to
vtedy, keď niekto zavádza, útočí, zakrýva svoju vlastnú neschopnosť a hľadá
vinníkov okolo. Celkom ma odstrelí skutočnosť, keď to robí dospelý jedinec na
serióznom meetingu, ktorý sa v ten moment mení na veľké pieskovisko
a hru na hrabličky a lopatky.
Bola som na seba nahnevaná. Bola som nahnevaná, že som strnula
a nereagovala správnym spôsobom, ktorý by to otočil. Ak by som reagovala
svojim starým spôsobom, urobila by som z nich debilov a v tejto
chvili ich potrebujem na svojej strane. Presne toto sa mi rojilo hlavou
a tak som mlčala, dýchala a neskôr dumala aká mala byť tá správna
reakcia. Šef mi povedal, že som mala reagovať a ja som mu odpovedala, že
sa nenechám zatiahnuť do detských hier na pieskovisku. Povedal, takto si
vyzerala ako idiot. Odpovedala som, iba dočasný.
Musím niečo vymyslieť a v tejto chvíli mám len zahmlenú
predstavu.
Streda. Streda priniesla stretnutie s externym konzultantom
s podobným myslením ako ja a zároveň priniesla aj nadej, že nie som
úplný idiot, čo chce nemožné. Ten človek
do mňa vlial energiu, ktorú som tak zúfalo potrebovala. Večer som sa prekonala
a po prichode do prechodného domova som neľahla do postele, ale po
siedmich týždňoch urobila prechádzku do okolia a spoznávala nočné mesto.
Štvrtok bol nepopísateľný. Odohrala sa dôležite prezentácia, na ktorej
sa zúčastnila aj pani X. Podľa poslednej inštukcie zhora si ju mám získať, moja
stolička závisí aj od nej, od osoby, ktorej mi je vlastne ľúto. Po prezentácií
mi externí jedinci zaželali veľa šťastia s danou osobou a ja som
nevedela v tej chvíli, či som vďačná alebo sklamaná z tohto ich výroku.
Asi som bola chvíľu vďačná, vďačná za to, že niekto iný vidí rovnaký
problém ako ja, že to nie je len môj skreslený pohľad, že nie som prehnane
kritická, že je tam kus nadhľadu a odosobnenia. Následne som bola
sklamaná, pretože som zatiaľ nedostala odpoveď, čo s tým.
Veľmi si prajem, aby mi s tým pomohli, aby presvedčili, že sú
dobrí, aby som mala nejakých spojencov. Mám tak trochu nevďačnú pozíciu, ale
ktorá pozícia je vlastne vďačná v určitej úrovni? Asi žiadna, asi je fajn
byť občas nižšie, asi fakt nemám na tie
zákulisné hry, ktoré mi prídu detinské a smiešne. Na druhej strane, viem,
že su nutné a v každej jednej spoločnosti rovnaké. Prúser je, že ešte
stále nie som voči nim odolná a nerobia mi dobre. Potrebujem si vytvoriť nejaký obranný štít, lebo potom
to so mnou dopadá katastofálne ako vo štvrtok večer, keď sa mi podarilo vymknúť
sa za jeden večer dvakrát.
Piatok. Vážne som si myslela, že odídem skôr. Nič také sa nestalo. Bola
som veľmi unavená. Po očiach sa mi urobili lišaje. Čo bolo zvláštne, že som
cítila ako sa robia a potom som si len dotykom overovala, či sa mi to
nezdá. Viem, že do pondelka zmiznú, ale nie je to dobré.
Nie je dobré prichádzať vyplutá domov, kúpiť si rezance v krabici,
zhodiť tašku uprostred obývačky, otvoriť krabičku, mechanicky jesť a tupo hľadieť
do blba. Z tohto stavu ma prebrala len faktúra za telefón, ktorá mi
vyrazila dych a spôsobila dvihnutie tlaku.
Pozitívna je však skutočnosť, že som sa dvihla, išla ju reklamovať a skončila
som v kine.
Taký milý týždeň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára