Epic fail

V hlave mám pekný bordel. Viem, že musím niečo zmeniť. Viem, že marec bol jeden veľky epic fail.

Úspešne sa mi podarilo prepracovať k totálnej frustrácii, ktorá vyvrcholila minulý týždeň, keď si všetok ten pretlak, ktorý som v sebe mala zlízol niekto úplne nevinný.  Moja emočná krivka sa prudko prepadala a návaly sĺz, ktoré prichádzali, samovoľne odchádzali a nedali sa zastaviť, mi len potvrdzovali, že nie som normálna, že som idiot, ktorý sa nechal prevalcovať prácou.  Vrchol prišiel posledný marcový piatok.  Dostala som skvelé odporúčanie.  Najskôr sa vytýčili ambiciózne ciele, ktoré hovorili o zmene, to bol vlastne dôvod, prečo ma tam vôbec zavolali a nasledne prišla informácia na spôsob, vieme, že títo jedinci sú idioti, ale prispôsobte sa.  Pozerala som na toho človeka značne vyjavene a neveriacky krútila hlavou. Opýtala primitívnu otázku, ako to myslíte a dostala odpoveď, tak ako hovorím, prispôsobte sa.

V hlave som si sumarizovala informacie, mám zrelizovať zmeny, mám to urobiť s tímom, kde sú leniví a precitlivelí jedinci. S týmom, od ktorého som ešte nič nechcela, reálne som ich nezaúkolovala, ale už teraz pociťujú tlak a ja mám byť zhovievavá. Neviem koľko ráz som si počítala do desať, viem, len, že som v ten deň ničomu nerozumela a domov sa vrátila s lišajami okolo očí, s vyrážkami okolo úst, so strhaným ksichtom a strašným pocitom hnevu, ktorý vyvrcholil v sobotu ráno, keď som už ani doma nevedela spať a od jednej som bola hore.

Bola som nahnevaná na celý svet a hlavne na seba. Pozerala som sa do zrkadla a to čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Zavalila ma strašná únava, bezmocnosť a úzkosť. V duchu som si hovorila, že už vlastne ničomu nerozumiem a jediné, čo som vedela, je fakt, že musím niečo zmeniť.

Upratovala som si hlavu celé sviatky a dospela k názoru, že mi chýba energia, vitalita a hlavne disciplína. Akokeby som zišla z cesty. Jediné pravidlo, ktoré som dodržiavala, bola skutočnosť, že cez víkend som nepracovala. Hlava mi síce šrotovala, ale PC som nikdy neotvorila. Pristihla som sa však, pri častej kontrole mailov v telefóne. Ostatné veci som úspešne porušovala. Žiadne cvičenie, žiadna normálna strava,  žiadne písanie, žiadne ciele na marec, nič. Zišla som jednoducho zo svojej cesty a navyše úplne dobrovoľne. Som proste idiot.

Spätne si prehrávam január a heslo „uzavri minulosť“. Každý deň som išla podľa jasného harmonogramu a veci sa hýbali v môj prospech. Február  „dokonči, čo si začala“. Úplne identické s januárom, žiadne odbočky, žiadne výhovorky, len štrukturované kroky v zmysle step by step a veci sa opäť diali. Marec.

Marec? Čo bolo  v marci? Nič. Len únava a sľuby, že zajtra začnem, že ten ďalší víkend začnem, že treba relaxovať, ale fakt potom začnem. Nič som nezačala, dokonca som sa ani nezastavila a nezamyslela, o čom by mal byť ten marec. Jediné, čo som zaregistrovala bol nárast váhy a na konci mesiaca sklamanie, že som nič pre seba neurobila. Len som sa vyhovárala, že veľa práce a veľká únava, že si zaslúžim, nič nerobiť, a že by som sa nemala trestať výčitkami, ktoré ma občas prepadli, a ktoré som úspešne zahriakla hneď v zárodku.

Keď si to tu tak teraz popisujem, je mi zo seba zle. Toto predsa nie som ja.  Kto som ja? Vyznávač excelovských tabuliek a statusov DONE. Smiešne? Tak trochu.

Ja tie barličky asi ešte potrebujem. Dôkazy, že je progres. Progres v mojom živote.

Marec hádžem za hlavu. Je tu apríl a minulý týždeň som si vytýčila nový cieľ. Najskôr som vymýšľala slová ako vitalita, energia a podobne bludy, ale potom som si povedala, že veci treba pomenovať tak ako ich cítim a záver môjho sviatkového uvažovania sa zhrnul do dvoch slov „do boja“. Do boja so svojou nespavosťou, so svojím lenivým tímom, so svojou váhou, so svojou lenivosťou, ktorú som obhajovala únavou.

Prvý týždeň bol fajn. Po šiestich týždňoch som sa z hotelu presťahovala do prenajatého bytu, ktorý priniesol 7 hodín spánku každý deň. Spánok priniesol energiu a v práci som stavila všetko na jednu kartu a získala podporu na výmenu svojho tímu. Cvičiť sa mi zatiaľ nepodarilo, ale nedotkla som sa alkoholu. V piatok, keď som prišla domov, som mala na mále, chladničku som nakoniec tak rýchlo zatvorila ako rýchlo som ju otvorila.

Viem, že som potom chvíľu rozmýšľala, či nie som alkoholik a z tej predstavy, že by ma mal ovládať alkohol, ma striaslo. Je fakt, že posledné týždne so reálne cez týždeň pila 4-5krát. Nie veľa, zvyčajne dva deci, ale aj tak mi to prišlo divné. Prišiel mi hlavne divný ten dôvod. Ak budem k sebe veľmi veľmi úprimná napíšem, že som sa tým vínom upokojovala a to je zlé. Vypila som čokoľvek som našla v hotelovom bare. Smutné. Viem. A to množstvo arašidov a čipsov som asi nezjedla za posledné dva roky ako za posledných 6 týždňov.  Fuj. Fakt zlé.

Je zábavne si popisovať a vidieť čierne na bielom, čo človek robil. Zhnusenie sa násobí a potreba obhajoby rapídne klesá.

Späť na cestu Vesper!