Krátko

Cítim sa strašne dobre. Neviem, čo viac napísať. Behala som oba dni, varila som oba dni, čítala som knihy oba dni, a aj iné veci som robila oba dni.  Mám pocit, že sa dostávam späť a v hlave mám jasný plán.

Stále celé zle

Obzerám sa späť a prechádzam si všetky svoje výhovorky, prečo som neurobila ani ťuk a prečo som sa nehýbala. Obhajujem sa sama pred sebou naozaj veľmi presvedčivo. V pondelok som mala homme office, v praxi to znamenalo vstať o piatej, zastaviť sa o šiestej večer a nestihnúť sa najesť vo vlastnom byte. Chcela som ísť behať, pravdou je, že som si necítila nohy. Bola som v nedeľu a po dlhej dobe sa dostavila svalovica., pravá nefalšovaná svalovica, človeka, ktorý sa nehýbal roky. Bolel ma každý dotyk tela a prišlo mi to absurdné. Doteraz vždy, keď som mala pár týždňovú pauzu, telo malo nejakú pomyselnú rezervu kondície a cesta späť bola jednoduchá.

Teraz mi to však prišlo iné. Keď na to myslím, predstavujem si prvý  nedeľný kilometer, ktorý som myslela, že nedám, prišiel mi nekonečný. Dala som ich päť a až pri dobehnutí do cieľa som si uvedomila, čo sa stalo. Nezvolila som dobré tempo. Urobila som úplne triviálnu chybu začiatočníka, zvolila nesprávne tempo, ktoré spôsobilo následnú silnú svalovicu.

V utorok som mala stretnutie so šéfom a ten utrúsil niečo veľmi podobné. Vesper treba byť rýchly, ale ty si super rýchla. Tak nejako to povedal.

Utorok bol celkovo veľmi vtipný deň. Stále som sa pohybovala s bolesťou, ale bol tam aj jeden moment, keď som sa prestala pohybovať úplne, priam som onemela. Zvyčajne reagujem veľmi rýchlo, ale sú situácie, kedy sa môj reakčný čas neuveriteľne predĺži, alebo vôbec nenastane. Zvyčajne je to vtedy, keď niekto zavádza, útočí, zakrýva svoju vlastnú neschopnosť a hľadá vinníkov okolo. Celkom ma odstrelí skutočnosť, keď to robí dospelý jedinec na serióznom meetingu, ktorý sa v ten moment mení na veľké pieskovisko a hru na hrabličky a lopatky.

Bola som na seba nahnevaná. Bola som nahnevaná, že som strnula a nereagovala správnym spôsobom, ktorý by to otočil. Ak by som reagovala svojim starým spôsobom, urobila by som z nich debilov a v tejto chvili ich potrebujem na svojej strane. Presne toto sa mi rojilo hlavou a tak som mlčala, dýchala a neskôr dumala aká mala byť tá správna reakcia. Šef mi povedal, že som mala reagovať a ja som mu odpovedala, že sa nenechám zatiahnuť do detských hier na pieskovisku. Povedal, takto si vyzerala ako idiot. Odpovedala som, iba dočasný.

Musím niečo vymyslieť a v tejto chvíli mám len zahmlenú predstavu.

Streda. Streda priniesla stretnutie s externym konzultantom s podobným myslením ako ja a zároveň priniesla aj nadej, že nie som úplný idiot, čo chce nemožné.  Ten človek do mňa vlial energiu, ktorú som tak zúfalo potrebovala. Večer som sa prekonala a po prichode do prechodného domova som neľahla do postele, ale po siedmich týždňoch urobila prechádzku do okolia a spoznávala nočné mesto.

Štvrtok bol nepopísateľný. Odohrala sa dôležite prezentácia, na ktorej sa zúčastnila aj pani X. Podľa poslednej inštukcie zhora si ju mám získať, moja stolička závisí aj od nej, od osoby, ktorej mi je vlastne ľúto. Po prezentácií mi externí jedinci zaželali veľa šťastia s danou osobou a ja som nevedela v tej chvíli, či som vďačná alebo sklamaná z tohto ich výroku.

Asi som bola chvíľu vďačná, vďačná za to, že niekto iný vidí rovnaký problém ako ja, že to nie je len môj skreslený pohľad, že nie som prehnane kritická, že je tam kus nadhľadu a odosobnenia. Následne som bola sklamaná, pretože som zatiaľ nedostala odpoveď, čo s tým.

Veľmi si prajem, aby mi s tým pomohli, aby presvedčili, že sú dobrí, aby som mala nejakých spojencov. Mám tak trochu nevďačnú pozíciu, ale ktorá pozícia je vlastne vďačná v určitej úrovni? Asi žiadna, asi je fajn byť občas nižšie,  asi fakt nemám na tie zákulisné hry, ktoré mi prídu detinské a smiešne. Na druhej strane, viem, že su nutné a v každej jednej spoločnosti rovnaké. Prúser je, že ešte stále nie som voči nim odolná a nerobia mi dobre. Potrebujem  si vytvoriť nejaký obranný štít, lebo potom to so mnou dopadá katastofálne ako vo štvrtok večer, keď sa mi podarilo vymknúť sa za jeden večer dvakrát.

Piatok. Vážne som si myslela, že odídem skôr. Nič také sa nestalo. Bola som veľmi unavená. Po očiach sa mi urobili lišaje. Čo bolo zvláštne, že som cítila ako sa robia a potom som si len dotykom overovala, či sa mi to nezdá. Viem, že do pondelka zmiznú, ale nie je to dobré.

Nie je dobré prichádzať vyplutá domov, kúpiť si rezance v krabici, zhodiť tašku uprostred obývačky, otvoriť krabičku, mechanicky jesť a tupo hľadieť do blba. Z tohto stavu ma prebrala len faktúra za telefón, ktorá mi vyrazila dych a spôsobila dvihnutie tlaku.  Pozitívna je však skutočnosť, že som sa dvihla, išla ju reklamovať a skončila som v kine.

Taký milý týždeň.

Epic fail

V hlave mám pekný bordel. Viem, že musím niečo zmeniť. Viem, že marec bol jeden veľky epic fail.

Úspešne sa mi podarilo prepracovať k totálnej frustrácii, ktorá vyvrcholila minulý týždeň, keď si všetok ten pretlak, ktorý som v sebe mala zlízol niekto úplne nevinný.  Moja emočná krivka sa prudko prepadala a návaly sĺz, ktoré prichádzali, samovoľne odchádzali a nedali sa zastaviť, mi len potvrdzovali, že nie som normálna, že som idiot, ktorý sa nechal prevalcovať prácou.  Vrchol prišiel posledný marcový piatok.  Dostala som skvelé odporúčanie.  Najskôr sa vytýčili ambiciózne ciele, ktoré hovorili o zmene, to bol vlastne dôvod, prečo ma tam vôbec zavolali a nasledne prišla informácia na spôsob, vieme, že títo jedinci sú idioti, ale prispôsobte sa.  Pozerala som na toho človeka značne vyjavene a neveriacky krútila hlavou. Opýtala primitívnu otázku, ako to myslíte a dostala odpoveď, tak ako hovorím, prispôsobte sa.

V hlave som si sumarizovala informacie, mám zrelizovať zmeny, mám to urobiť s tímom, kde sú leniví a precitlivelí jedinci. S týmom, od ktorého som ešte nič nechcela, reálne som ich nezaúkolovala, ale už teraz pociťujú tlak a ja mám byť zhovievavá. Neviem koľko ráz som si počítala do desať, viem, len, že som v ten deň ničomu nerozumela a domov sa vrátila s lišajami okolo očí, s vyrážkami okolo úst, so strhaným ksichtom a strašným pocitom hnevu, ktorý vyvrcholil v sobotu ráno, keď som už ani doma nevedela spať a od jednej som bola hore.

Bola som nahnevaná na celý svet a hlavne na seba. Pozerala som sa do zrkadla a to čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Zavalila ma strašná únava, bezmocnosť a úzkosť. V duchu som si hovorila, že už vlastne ničomu nerozumiem a jediné, čo som vedela, je fakt, že musím niečo zmeniť.

Upratovala som si hlavu celé sviatky a dospela k názoru, že mi chýba energia, vitalita a hlavne disciplína. Akokeby som zišla z cesty. Jediné pravidlo, ktoré som dodržiavala, bola skutočnosť, že cez víkend som nepracovala. Hlava mi síce šrotovala, ale PC som nikdy neotvorila. Pristihla som sa však, pri častej kontrole mailov v telefóne. Ostatné veci som úspešne porušovala. Žiadne cvičenie, žiadna normálna strava,  žiadne písanie, žiadne ciele na marec, nič. Zišla som jednoducho zo svojej cesty a navyše úplne dobrovoľne. Som proste idiot.

Spätne si prehrávam január a heslo „uzavri minulosť“. Každý deň som išla podľa jasného harmonogramu a veci sa hýbali v môj prospech. Február  „dokonči, čo si začala“. Úplne identické s januárom, žiadne odbočky, žiadne výhovorky, len štrukturované kroky v zmysle step by step a veci sa opäť diali. Marec.

Marec? Čo bolo  v marci? Nič. Len únava a sľuby, že zajtra začnem, že ten ďalší víkend začnem, že treba relaxovať, ale fakt potom začnem. Nič som nezačala, dokonca som sa ani nezastavila a nezamyslela, o čom by mal byť ten marec. Jediné, čo som zaregistrovala bol nárast váhy a na konci mesiaca sklamanie, že som nič pre seba neurobila. Len som sa vyhovárala, že veľa práce a veľká únava, že si zaslúžim, nič nerobiť, a že by som sa nemala trestať výčitkami, ktoré ma občas prepadli, a ktoré som úspešne zahriakla hneď v zárodku.

Keď si to tu tak teraz popisujem, je mi zo seba zle. Toto predsa nie som ja.  Kto som ja? Vyznávač excelovských tabuliek a statusov DONE. Smiešne? Tak trochu.

Ja tie barličky asi ešte potrebujem. Dôkazy, že je progres. Progres v mojom živote.

Marec hádžem za hlavu. Je tu apríl a minulý týždeň som si vytýčila nový cieľ. Najskôr som vymýšľala slová ako vitalita, energia a podobne bludy, ale potom som si povedala, že veci treba pomenovať tak ako ich cítim a záver môjho sviatkového uvažovania sa zhrnul do dvoch slov „do boja“. Do boja so svojou nespavosťou, so svojím lenivým tímom, so svojou váhou, so svojou lenivosťou, ktorú som obhajovala únavou.

Prvý týždeň bol fajn. Po šiestich týždňoch som sa z hotelu presťahovala do prenajatého bytu, ktorý priniesol 7 hodín spánku každý deň. Spánok priniesol energiu a v práci som stavila všetko na jednu kartu a získala podporu na výmenu svojho tímu. Cvičiť sa mi zatiaľ nepodarilo, ale nedotkla som sa alkoholu. V piatok, keď som prišla domov, som mala na mále, chladničku som nakoniec tak rýchlo zatvorila ako rýchlo som ju otvorila.

Viem, že som potom chvíľu rozmýšľala, či nie som alkoholik a z tej predstavy, že by ma mal ovládať alkohol, ma striaslo. Je fakt, že posledné týždne so reálne cez týždeň pila 4-5krát. Nie veľa, zvyčajne dva deci, ale aj tak mi to prišlo divné. Prišiel mi hlavne divný ten dôvod. Ak budem k sebe veľmi veľmi úprimná napíšem, že som sa tým vínom upokojovala a to je zlé. Vypila som čokoľvek som našla v hotelovom bare. Smutné. Viem. A to množstvo arašidov a čipsov som asi nezjedla za posledné dva roky ako za posledných 6 týždňov.  Fuj. Fakt zlé.

Je zábavne si popisovať a vidieť čierne na bielom, čo človek robil. Zhnusenie sa násobí a potreba obhajoby rapídne klesá.

Späť na cestu Vesper!