Cheesecake pre B

Drahá B,

aj keď s oneskorením, ale predsa. Prikladám recept na ten najprimitívnejší  a zároveň najsamlepší cheesecake na svete. Poctivo som ho vyčítala z knihy Nigella express a vylepšila inšpiráciou z Shtoor home made cafe, kde podávajú fajnový karamelový cheesecake.

Potrebuješ:

1 balíček sušienok, používam BB

75 g zmäknutého masla, pridávam ho od oka

v knihe píšu 300 g jemného tvarohu, dávam dva balíky

cukor, dávam od oka

vanilkový lusk

citrónovú šťavu

smotanu na šľahanie

a žiaden džem ako radi Nigella, ale karamelovú polevu od Mark&Spencer ako radí Vesper, chutí to ako toffifee

Postup je viac ako primitívny: 

1.       Rozdrvené sušienky zmiešaš s maslom a vyplníš formu 

2.       Zbytok uvedených vecí okrem polevy, do hladka vymiešaš a položíš na sušienkový základ 

3.       Hodíš do chladničky na pár hodín a následne podávaš, pred podávaním odstrániš okraje formy a poleješ karamelom, raz som to omylom urobila aj opačne a bolo to tiež dobré, ale odporúčam polevu až pred podávaním

Tot vsjo a že dobrú chuť!

Mala by som

Ležím v posteli nadopovaná ibalginom. Zub neprestáva bolieť. Oko je opäť zapálené a mám pocit, že o chvíľu bude aj to druhé. Mám resty. Resty sama voči sebe. Chcem písať, ale nenapadne mi nič súvislé, len nelogické záblesky z posledných dní, ktoré sa točia okolo práce, Natálii, hranici kompromisoch, zvláštnom pochybovaní, potrebe obhájiť sa, potrebe nájsť si viac času na seba, nežrať každý deň v banány v čokoláde, nájsť v sebe trpezlivosť, nevyhodiť niektorých okamžite, cvičiť pravidelne, byť viac vonku na vzduchu, nechať sa pretiahnuť a úplne ideálne niekam vypadnúť a dobiť si baterky. Je toho veľa čo mám v hlave a je toho málo na čo poznám odpoveď. Prázdny slovný balast poznám na všetko, v kecaní som stále vážne dobrá a vo vytváraní ilúzii úplne najsamlepšia.

Mala by som si to upratať, tak nejako postupne, alebo len tak ako mi napadne. 

Ani neviem ako začať, svojim spôsobom je to hlúposť, na druhej strane ak je to hlúposť, nerozumiem prečo sa mi to stále vracia a vlastne ani neviem ako to popísať, ako popísať ten pocit, ktorý ma prepadol a súvisí s mojim platom. Za posledných šesť týždňov som mala reálnych päť ponúk. Vybrala som vlastne najnižšiu z hľadiska mesačného príjmu, dôležitejšie boli iné aspekty ako napríklad skutočnosť, že budem v Ba a ľudia, s ktorými som komunikovala. 

A ja vážne neviem prečo, ale po vzhliadnutí čísiel u ostatných, ktoré boli dosť nižšie, ma zachvátil nedefinovateľný pocit potreby obhájiť si tie svoje vlastné čísla. Pričom nehovorím o žiadnom veľkom plate z môjho pohľadu, osobne si myslím, že je v súlade s tým, čo viem, aj keď tvorí len 60% môjho pôvodného príjmu a mojou ambíciou je dostať sa ešte vyššie, lebo viem ponúknuť viac. Avšak pri tých ostatných číslach, mi prišiel jednoducho veľký a jediné čím sa začala zaoberať moja hlava, bolo hľadanie cesty ako hmatateľne ukázať, že si ho zaslúžim, ako neurobiť chybu, ako vymyslieť niečo, čo prinesie okamžité výsledky v oblasti, ktorú sama zvyknem nazývať, že je to beh na dlhú trať. 

Prekvapilo ma to. Nikdy som sa nestretla s týmto pocitom. S pocitom obhájiť sa pred ostatnými. Stále si myslím, že tie peniaze si zaslúžim a zaslúžim si viac, a možno preto tomu o to viac nerozumiem. Ako keby sa vo mne bili dve osoby. A čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac sa utvrdzujem, že celé moje tohto týždňové pochybovanie a dilemy sú len o vnútornom súboji dvoch osôb vo mne. 

Tá jedna hľadá cesty ako zarobiť viac a tá druhá sa zamýšľa nad tým, ako vyčarovať pre niekoho 60 eur, kvôli ktorým je ochotný jedinec zmeniť prácu, zatiaľ čo tá prvá ich minie ani nevie ako.

Možno preto tie banány v čokoláde, denne ich zožeriem aj päť. Už viem koľko stoja. Štyridsať centov. Dve eurá každý deň na lacné dobitie bateriek, ktorým výsledkom je zvýšená váha a únava. Neschopnosť rozhýbať sa a zabezpečiť si účinnejšiu formu endorfínov. 

Flákam to. Flákam to cvičenie. Najvyšší čas opäť začať. Už ani neviem koľký raz. Pravda občas bolí, hovorí jedna Vesper. Tá druhá by sa mohla začať vyhovárať na veľa práce, tri projekty sú predsa len tri projekty a bežať z jednej práce do druhej nie je tiež veľká zábava, i keď svojim spôsobom je, lebo ma to baví, len keby toho času bolo viac a potom by som nemusela žrať rýchle cukry a nepriberala by som a mala by som čas na cvičenie a tak ďalej. Výhovorky a proces cyklenia. Bleeee. Zaslúžila by som si prefackať. Musím to zmeniť. Zle. Zmením to.

Vlastne som už začala. Včera som naordinovala wellness deň. Objavovali sme čaro SPA v novom hoteli. Začali pohárom ružového, pri ktorom nám arogantný čašník z Lobby baru vysvetlil, že na Slovensku nemáme dobré vína. Neverili sme vlastným ušiam a urobili mu prednášku o kvalite slovenských vín a o skutočnosti, že keď pôjdem do Francúzska, dám si francúzske, v Taliansku talianske, ale na Slovensku budem vždy očakávať v ponuke aj slovenské. Opovržlivo na nás hľadel a na konci nám zaúčtoval iné víno ako sme si objednali. Zistila som to podľa sumy, ktorú si vypýtal a ja som si na oplátku vypýtala účet. Pozrela si ho, pokrčila a pohodila na bar. Nepovedala som nič, ale myslím, že vedel na čo som myslela. Myslela som na to, že mi za to nestojí, že je to len úbožiak, ktorý sa dostal do päťhviezdičkového hotela a nezbavil sa slovenského zlozvyku odrbať každého za každú cenu. Prišlo mi to smiešne. 

Začali sme fitkom. Orbitrek mal pre mňa vždy neodolateľné čaro, ale včera ma viac zaujal asi tréner, bodyguard, alebo ešte neviem čo, jedného zvláštneho pána z kategórie mám veľa peňazí a bojím sa o život. Pekne stavaný vyšportovaný jedinec, ktorým by som sa nechala okamžite pretiahnuť, minimálne v hlave. 

Čumela som do skla, za ktorým sa skrýval bazén a pri bazéne nejaké iné dobre stavané ucho. Cvičila som nožičkami, ručičkami asi polhodinu a celý čas intenzívne myslela na sex. Na úplne obyčajný bohapustý sex. Na okamžitú formu uvoľnenia endorfínov a zbavenia sa napätia, ktorého som v týchto dňoch plná. Zmenila som nástroj, tajne som dúfala, že na bežiacom páse budem myslieť na nič. Pri behu zvyčajne nemyslím, ale nie včera. Na kompletné nemyslenie som potrebovala zrýchliť na maximum, aby sa na mňa dievčatá zdesene pozreli s otázkou v očiach, či som sa úplne nezbláznila. Chvíľami som sa tak cítila, ako blázon, ktorý sa potrebuje fyzicky zničiť, aby nemyslel.

Cvičila som na zemi, zavrela oči a videla Natalie vo filme Čierna labuť. Po vzhliadnutí filmu sa mi často vracia jeden obraz, obraz očí plných strachu, strachu zo seba. Vždy keď si pomyslím na ten film a zavriem oči, vidím presne tento obraz ako prvý, žiadny iný, tie ďalšie vidím až neskôr, ale prvý je vždy ten istý.

 A potom vidím ešte jedny oči, oči obyčajného vodiča, ktorý mi nedokázal povedať nie a v mene štandardizácie procesov som nedovolila žiadnu výnimku. Výnimku, ktorá by veľa nestála pri tom malom počte, možno len trochu ľudskosti. Na druhej strane, pri väčšom počte by to bol problém a ja som sa ocitla v dileme, čo je vlastne lepšie. Vyhovieť niekomu v mene ľudskosti, alebo rovnaké zaobchádzanie s každým bez výnimiek. Zvláštne, nikdy som nepochybovala o svojich rozhodnutiach ako práve v tieto dni. Dve tváre, dve osoby, dve Vesper. 

Nedáva to zmysel.

Išla som do sauny. Pot vystupoval veľmi rýchlo. V duchu som si priala, aby vystúpili všetky moje pochybnosti, aby som nemala tieto nezmyselné dilemy, aby som sa nejako rozhodla, ktorou chcem vlastne byť. 

Myslela som na Londýn, z ktorého sa vrátila mladá. Myslela som na Vogue, na topánky, na handry, na drahé hoteli, na veľkomestá, aby som vzápätí snívala o gauči, malej záhradke a obyčajnom objatí. Chcem aj to aj to. Chcem oboje. So Severanom som mala všetko a niekedy mám pocit, že sa musím rozhodnúť, že vlastne nemôžem mať všetko. Potom si však spomeniem na Severana a pýtam sa sama seba, keď už som raz niečo mala, prečo to nemôžem mať opäť a hneď ako si dopoviem túto otázku v hlave, príde ďalšia, ktorá sa pýta, ale za akú cenu. A môj obľúbený proces cyklenia sa v otázkach začína. 

Striaslo ma a dala som si rýchlu studenú sprchu. V tej pri saune sa nedalo osprchovať. Videli by ma všetci pri bazéne, architekt to evidentne nedomyslel, i keď o pár minút neskôr som jeho nedokonalosť ocenila. 

Ležala som pri bazéne ľahko pohodená, keď zo sauny vyšiel objekt z fitka a namieril si to rovno pod sprchu, na ktorú som mala skvelý výhľad. Bolo to smiešne, ale cítila som sa ako nadržaná Samantha zo Sexu v meste, keď nechtiac zazrela svojho suseda ako sa sprchuje a nedokázala odtrhnúť od neho pohľad. Úplne sprosto som si ho obzerala a vychutnávala očami jeho pekné vyšportované telo, zatiaľ čo v hlave mi bežali obrázky bohapustej jebačky kľudne aj v tej sprche. 

Nemala by som nadávať, ale aké iné slovo lepšie vystihne to, čo som mala v hlave? Fyzický akt, ktorý v zásade odmietam, lebo mi tam chýba aj to mentálne uspokojenie a preto suším už piaty mesiac a jediné na čo sa zmôžem je očumovanie fešáka v sprche. Strašné. Mala by som sa nad sebou zamyslieť, alebo využiť ponuky kvalitného sexu od fešáčikov, ktorí by mi zniesli modré z neba, a z ktorých by som sa asi povracala. Prípadne zavolať starým údržbárom, na ktorých vlastne nemám chuť, chcelo by to niečo nové.

Skočila som do bazéna, bol krátky. Desať a pol záberov. Ostatní robili viac. Počítala som im ich. Ľudia si myslia, že keď budú robiť rýchle zábery, budú rýchlejšie v plávaní to tak nie je. Lepší je jeden precízny záber ako dva plytké, človek sa menej unaví a viac vydrží, nehovoriac o tom, že je aj rýchlejší. Myslela som na nedeľné plávanie v rodnom meste, každú nedeľu štyridsaťpäť minút bez prestávky. Myslela som na Merlota, myslela som na to ako som ho v istom čase plávaním vyháňala z hlavy. Myslela som na to, že posledný sex bol s ním a bol skvelý.

Ponorila som sa, preplávala celú dĺžku pod vodou a úplne vykašlala na skutočnosť, že sa nesmiem ponárať, že to nerobí dobre mojim ušiam. Vynorila sa, sadla na kraj bazéna a hodnú chvíľu nepočula nič, dokonca ani svoje myšlienky, vyrušil ma až masér, ktorý na mňa čakal.

Stretli sme sa s dievčatami v relaxačnej miestnosti. Boli sme tam samé. Kvákali sme o hlúpostiach, o chlapoch, o dobrej masáži a ja som v hlave mala zase prácu, excelovské tabuľky a dilemu či niekoho vyhodím hneď alebo až potom. Mala som v hlave dokonalosť, ktorá vie byť zničujúca a mala som strach. Strach z toho, ktorá Vesper vyhrá a otázku, či môžu vyhrať obe...

Mala by som robiť niečo inak.

V tom sa zhodnú obe. 

Idem von.

Včera bol ples

Včera bol ples a prvé, čo mi napadne sú moje slzy zúrivosti, ktoré sa vo mne hromadili príchodom šiestej hodiny a naplno vypukli o pol siedmej v prítmí mojej kúpeľni, keď som sa neveriacky pozerala do zrkadla a nemohla pochopiť, čo je také ťažké na debilnej čiernej linke a kvalitných umelých mihalniciach v trsoch a nie vcelku. Čo je také ťažké na jednoduchej inštrukcii. Prečo nemám vlnité vlasy, keď som o ne žiadala, prečo nemám čiernu linku, keď som si ju zaplatila, prečo nič nie je tak ako malo byť. Dokonca ani ten partner na ples. Ale z toho som neplakala. Plakala som nad profesionálnym make-upom a vlasmi. Plakala som nad svojimi nesplnenými očakávaniami, nad svojimi stratenými ilúziami za ktoré som si zaplatila. Presne, preto som plakala. 

V poslednej dobe neplačem, ak áno sú to skôr slzy šťastia, taký ten nečakaný nával emócii, ktorý si s radosťou vychutnám, ale nie zúrivosti alebo sklamania, tomu sa vyhýbam jednoduchým trikom. Prestávam mať očakávania, pretože žiadne očakávania rovná sa žiadne sklamania. Celkom to funguje.

Včera bol ples a druhé, čo mi napadne sú moje baby, ktoré mám. Stretli sme sa u mňa o štvrť na sedem, pôvodný plán bol o šiestej a výnimočne sa rozhodli nemeškať, aj keď zrovna včera by som to uvítala. Buchli sme si ružové, osladili život cheesecakom, doladili posledné detaily a vyrazili do ulíc. 

Plánované utešovanie Blonde, ktorej frajer v deň plesu oznámil, že nejde a tým pádom nešiel ani môj partner, ktorý bol jeho bratranec, sa nekonalo. Možno to spôsobili bublinky a možno len skutočnosť, že sme boli všetky spolu. Znie to smiešne, detinsky, ale niet nad dobré kamarátky. Keď sme spolu, vždy si to potichu sama pre seba pripomeniem, ani neviem prečo, ale robím to. Vždy sa nájde nejaká ta chvíľka, keď len tak sedím, usmievam sa, poškuľujem po nich a som za ne šťastná. 

Stále sa nám darí stretávať minimálne jeden krát týždenne. Stále sa bavíme o hlúpostiach a robíme si srandu samé zo seba. Stále sme tu pre seba a hlavne za seba. 

Charlotu sme vymenili za ES, aj keď by som to nenazvala výmenou. Charlota jednoducho prestala s nami komunikovať a my sme jej v tom potom už ani nebránili. Neviem, čo s ňou je. Naposledy som ju zavolal do kina 12. decembra, poslala pozdrav k Vianociam a minulý týždeň napísala mail, kde som ju požiadala, aby mi vrátila knihy, neozvala sa ani vtedy, ani teraz.

A teraz je tu ES, úplne niečo iné ako Charlota. Mala by som jej dať nejaké meno. Rozmýšľam koho mi pripomína, koho u mňa evokuje. Hm. Je nižšia, má nádherné dlhé, rovné,  husté blond vlasy takmer po zadok, širšiu tvár, povedala by som taký misskovský typ len v nižšom vydaní a vo väčšom čísle, s veľmi zaujímavými črtami tváre. Spoznali sme sa v Casine na Ladies night, kde sme náhodne pri sebe sedeli a pustili sa do debaty. Pracujeme v rovnakej oblasti, tak to išlo veľmi rýchlo. Blonde vtedy neverila, že sa poznáme desať minút, lebo my sme mali pocit, že sa poznáme roky. Mám rada tento typ stretnutí, mám rada tento typ ľudí. Mám rada ES.

ES bola včera s nami, so mnou, so Zdenou a s Blonde.

Včera bol ples a tretie, čo mi napadne je skutočnosť, že história sa opakuje. Pre rušenie účasti nespoľahlivých partnerov je dobré mať back-up, aj včera sme ho mali. Organizátori plesu nesklamali a štyroch osamelých chlapcov sme obšťastnili svojou prítomnosťou, presne ako pred dvomi rokmi. Skvele sme sa bavili, strašne veľa pili, fotili a hlavne tancovali a presne tak ako pred dvomi rokmi ma šialene boleli nohy, odchádzala som presne o tretej a sama, tento raz bez ponuky kvalitného sexu. 

Včera bol ples a jediné, čo stačilo napísať je, že bolo skvele a to, že bolo skvele, písať vlastne netreba.

Čas na údržbu

Displej v aute neodbytne hlási formulku „rezervujte si čas na údržbu“. Cynicky si povzdychnem a hlavou mi preletí myšlienka, že už aj v servise vedia, že nie som servisovaná. Príde mi to chvíľami vtipné a vzápätí smutné. Smutná je skutočnosť, že ženská v najlepšom veku nie je servisovaná, lebo chce autorizovaný servis a možno by pritom stačil cezpoľný bez garancie a hladina endorfínov by šialene stúpla. Ako keď sa do auta doleje olej a vodič má pocit, že ide zrazu nejako ľahšie, že aj ten zvuk je nejaký iný, že sa tuším aj cíti nejako bezpečnejšie, veď bol práve na servise a v servise vedia, čo je pre auto najlepšie. Aj ja to viem, napriek tomu mi napadali úplne šialené asociácie po prečítaní jednoduchého odkazu v mojom aute.

Šoférovala som do práce a opakovane púšťala darček z Vianoc. Miestami mi začína liezť na nervy, mala by som vymeniť repertoár, predsa len niektoré pesničky už nie sú veľmi aktuálne. Rozmýšľala som nad poslednými dňami. Pomerne často vstávam o tretej a zaspávam o pol desiatej. Medzitým práca a ešte vedľajšie projekty. Nejako som do toho príliš vhupla. Avšak, baví ma to, len si musím niektoré veci lepšie zorganizovať. Viem, že to pôjde. 

Pomerne často hovorím o práci. Darí sa mi, paradoxne na všetkých frontoch. Od polovičky decembra som dostala päť konkrétnych pracovných ponúk. Prišlo mi to šialené a prirovnanie s kýblikom veľmi autentické. Napriek tomu, stále sa veľmi opatrne rozhliadam a teším sa len tak potichu, sama pre seba. Je to taká zvláštna situácia, kedy hľadám svoje vlastné hranice. Od nezávislého konzultanta sa očakáva komunikácia bez servítok, ale od zamestnanca to nie je vždy vítane, aj keď každý deklaruje opak. Viackrát som sa pristihla, že som si kúsla do jazyka. Na druhej strane si to veľmi užívam. Užívam si ten pocit, že opäť niekam patrím, že je v mojom živote nejaký pevný bod, nehovoriac o fakte, že nemusím riešiť hypotéku. 

Napriek tomu vstávam o tretej a nerozumiem tomu. Neviem na to prísť. Neviem kde je problém. Neviem čo mám robiť, ako to zmeniť. Mala by som sa viac hýbať. Prvý krok som už urobila, opäť permanentka do fitka, tento raz je tri minúty od domu, to by som mohla dať, aspoň hodinu predtým ako pôjdem spať a potom sauna. Milujem saunu a posledné dva týždne som v nej trávila veľa času. Paradoxne som sa z nej neponáhľala, nepozerala som na hodiny a nepočítala každú minútu. Dokonca som si dokázala vychutnať relaxačnú hudbu, ktorú tam nonstop púšťajú. Je mi tam strašne dobre. 

Aj dnes som chcela ísť, potom som to však zmenila, kvôli debilnému dôvodu ako je umelé opálenie. Zajtra sa ide na ples a sliepky povedali, že treba zdravšiu farbu. Tak som absolvovala solárko, ktoré výnimočne nepôsobí podľa želania a mám pocit nezmenenej bieloby. 

Zajtra je ples, pred chvíľou som si vyskúšala šaty a cítila som sa ako chudobná príbuzná. Pritom sa mi tie šaty páčili, ale zrazu som mala pocit, že sú príliš obyčajné, že ja som v nich príliš obyčajná, že nemám žiadne vhodné šperky, že pôsobím ako suchárka, a keď mi zajtra Michal niečo nevymyslí s vlasmi, tak som v úplnom péčku. Mám takú predstavu dlhých vlnitých rozpustených vlasov, nejaký glamour štýl, tak aby tým povestným šperkom boli vlasy, tak som si to aspoň predstavovala. Mala by som nájsť nejaký vhodný obrázok, ale ani to sa mi nechce. 

Dnes sa mi chce nič, len tak si hovieť a vychutnávať večer doma s pohárom dobrého bieleho, ktoré som si dnes kúpila. Po ani neviem akej dlhej dobe som si kúpila sama fľašu vína. Chvíľu som rozmýšľala či je to v poriadku a myslím, že je. Len to arašidové maslo je trochu navyše.

Potrebujem čas, čas na údržbu, údržbu seba...

Kýblik

Cítim sa ako dvihnutý kýblik, ktorý ležal nejaký čas na pieskovisku a nikto sa s nim nechcel hrať. Potom prišlo jedno dieťa, dvihlo ho a zrazu sa s nim chceli hrať všetci. V pondelok sa so mnou chcelo hrať štvrté dieťa a včera ráno piate. 

Už som opäť žiadaný kýblik...