Dimanche

Je n’ai pas envie de montrer mon appréciation à quelqu’un. Pourquoi le ferais-je ? Pour accomplir un devoir, juste parce qu’on me dit de le faire ? Non, ce n’est pas moi.

Je pense à mon frère. La tombe, son nom dessus, ça me déchire. Je le vois partout, même là où il n’est pas. J’ai essayé de l’éviter, ce truc d’y penser, mais ça marche pas. Quelqu’un m’a demandé, “Comment tu vas ?” Question absurde, non ? Comment je vais ? Bien. Oui, bien. Je dévore mes émotions, je me force à continuer. Le boulot, mon foutu bien-être. Je marche, je bouge, j’ai mal partout, mais je continue. C’est un peu la chute libre, mais c’est comme ça. Pas sûr que je sache faire autrement.

Nemôžem

Tak som to urobila. Urobila tú povestnú bodku za niečim, čo funguje len občas. Bolí to. Nechápem prečo. Mala by som sa tešiť. Namiesto toho mam nejaké divné chvenie v žalúdku. Vo vnútri cítim, že je to takto správne, napriek tomu mi je tak zvláštne.

Dnes som konečne dostala tu správnu kyticu. Tú ktorá zosobnňuje mňa, tú, ktorá bola urobená špecialne len a len pre mňa. Žiadna rychlokvaska kúpena v Lidli alebo v Bille. Na malú chvíľu som sa aj tešila. Vlastne nie z tej kytice som sa veľmi tešila a bola smutná zároveň. Cítila som, že je to nezvratné, že to bude koniec. Prišiel vysmiaty a tešil sa z toho, že konečne trafil. Poďakovala som a išla si dať sprchu, kde neotočil uzáver a ja som opätovne dostala sprchu zhora, tak že som mala kompletne mokré vlasy, ktoré som nemala v pláne umyť si. Odskočila som, zavrela oči a zaťala zuby. Dýchaj a nerieš. A tak som dýchala, neriešila, stála pod sprchou a nechala stekať voľne padajúce slzy, ktoré sa nedali zastaviť.

Obliekla som sa. Objal ma. Pozrela som na neho a povedala tú vetu. Nemôžem, ja už dalej nemôžem. Nemôžem počítať stále párne a nepárne týždne, plánovať seba a všetkých okolo podľa toho. Respektíve môžem, ale keď príde môj tyždeň, je jednoducho môj. Nechápavo hľadel a opýtal sa, čo to znamená. Povedala som, že neviem, jedine čo viem, že toto je pre mňa neakceptovateľné. Zbalila som si veci, odniesla k autu, kam ma mlčky nasledoval.

Auto sa pohlo a ja som si predstavila tú scénu na semafóroch spred dvoch týždňov, normálne deja vu, len tentokrát v úlohe hlavnej herečky som bola ja. Necítila som úľavu, nič, len nahnevanosť, že teraz sa vraciam do rozbombardovaného bytu, ktorý musím upratat, ak v ňom chcem fungovať a písať prácu do školy, cítila som nasratosť, že budem musieť vyhľadať kaviareň s internetom a zase stratím množstvo času, že samozrejme sa nebudem schopná sústrediť a hodinu budem tupo hľadieť do stropu a rozmýšľať nad dôsledkami svojich činov, čakala som, že niečo povie. Niečo ako chápem čo hovoríš, skúsim s tým niečo urobiť a prišlo len, prídem zajtra večer? Neverila som vlastným ušiam, ja sa sťažujem na porušenie dohôd a príde len lakonické prídem zajtra?

Nie nechcem mu nič vyčítať, aj keď to práve robím. Vo vnútri dobre viem, že včerajšok bola len posledná kvapka a pohár sa prelial. Napriek tomu som sklamaná, som sklamaná z jeho nečinnosti, z jeho chabej obhajoby.

Vystúpila som z auta a čakala na chodníku. Možno som tajne dúfala, že sa vráti a padne na kolená, alebo niečo. Nestalo sa nič. Prišla som do bytu, zvalila do postele, pustila telku a tupo hľadela do stropu. Dlho som to nevydržala a napísala, tebe je všetko jedno. Proste hysterka, čo nevie, čo chce. Odpísal, ne neni mi to jedno, na druhou stranu, nevím jak se mám chovat, když mi řekneš, že nevíš jestli mě chceš ješte vidět...

Bola som zhnusená a nechcela pripustiť, že to môže nechať len tak.

Je ráno.

Poobede bolo presne podľa mojej predpovede. Ležala som v posteli, tupo hľadela do stropu a hľadala nejaký impulz pre ďalšie kroky. Napadol mi kaderník. Horúčkovito som obvolávala kaderníkov a išla tam. O piatej som vychádzala s nadhernými vlasmi a rozmýšľala čo ďalej. Jediné čo som vedela je, že musím byť vonku, že na ulici sa ťažšie plače a ľutuje sa. V kaderníctve som si prezerala časopisy a objavila prsteň, ktorý ma zaujal. Časopis som zatvárala a otvárala a vždy sa vrátila na tú stranu. Rozmýšľala som, či by ten prsteň mohol byť ten impulz. Bol krásne jednoduchý, presne v zmysle sloganu, ktorý ho doprevádzal „I believe there is great power in simplicity“. Nemali ho. Pokračoval som ďalej. Brala jeden obchod za druhým s vedomím, že nič nepotrebujem, že mám jasný plán, že nemôžem míňať, napriek tomu som pokračovala.

Náhodou som objavila šaty, ktoré sa mi veľmi páčili na začiatku leta. Boli to moje motivačné v tom čase. Sľúbila som si, že si ich kúpim k narodeninám. Boli nekresťansky drahé a teraz tu predo mnou stáli v 50% zľave v mojej veľkosti. Nedalo sa odolať. Vyskúšala som si ich, obzerala v zrkadle a páčila sa sama sebe. Nové vlasy im dodali šmrnc. Čakali tam jednoducho na mňa. Nestačilo to, išla som okolo výkladu, kde mali šatku, ktorú si môžem kúpiť v decembri s 30% zľavou. Kúpila som ju hneď.

Sadla som si do kaviarne a netešila z ničoho. Mala som ikonické šaty, ktoré si oblečiem tento rok možno až raz. Vlastne nie, teraz, keď nad tým tak rozmýšľam, oblečiem si ich viackrát, oblečiem si ich tento piatok. Urobím to. Pôjdem na výlet. Pôjdem sama, len tak. Sama k moru. Dám si šaty, sandálky budem držať v ruke a bosá sa budem prechádzať po pláži. To vôbec nie je zlá predstava. Čím ďalej nad tým uvažujem, tým viac som presvedčená, že to urobím.

Trieste. Prelustrovala som stranky a zatiaľ mám v hlave Terst. Mám stihnúť milion päťsto vecí, ale ísť tam, mi príde ako to najsprávnejšie. Hm. Uvidím. Idem si urobiť kávu a asi by som mala niečo zjesť. Potom to dopíšem.

OMG urobila som to. Urobila rezervaciu pre jednu osobu. Bola nakúpiť obvykle raňajky, keď som sama. Je zvláštne ako sa líšia od tých pre dvoch. Hm.

Kontrolujem telefón, napriek zúrivej výmene debilných nočných esemesiek čakám nejaký zázrak, ktorý neprichádza. Čím viac sme si písali, tým viac som presvedčená, že to bolo správne rozhodnutie, ale doparoma prečo ho neviem prejsť s väčšou ľahkosťou. Je to len strach, že budem sama? To asi nie, často som sama, viem už žiť sama so sebou. Tak prečo? Prečo kontrolujem telefón a čakám na Godota, ktorý neprijde...

Vo včerajšej palbe esemesiek zazneli vety, ktoré potvrdzovali, všetky moje predtuchy. Nedostatok sebavedomia, veľa mindrákov, akceptácia jednoduchších ciesť, hľadanie výhovoriek. Všetko čo neznášam. Proste malosť ako z učebnice, tak prečo sa tým zaoberám. Pekne sa smial, ale v posteli spal otočený chrbtom, robil skvelú omeletu, ale nikdy neďakoval, mal pokojný hlas, ale často bol ticho. Tak ako teraz. Ticho.

Čo som čakala?

Čo sa mi páčilo na začiatku?

Pokoj.

Páčil sa mi ten pokoj, ktorý bol v skutočnosti pasivita a začala som žiť život niekoho iného.

Pred

Zatvárajú sa mi oči, upadám do spánku, aby som sa následne prebrala a opakovane upadala do pavučiny nepochopiteľných myšlienok, prenasledujúcich ma posledné dni. Ako sa to len pýtam často sama seba? Ako sa dá ukončiť, niečo čo ani nezačalo? Alebo má zmysel začať niečo, čo je odsúdené na zánik? Prípadne, prečo zotrvávať v niečom, čo viem, že skončí.

Potom sa zastavím., hlas v hlave stíchne a pretočím stranu. Na malý moment opäť začnem šrotovať a myslieť na prácu. Posledné dni, týždne nemyslím na nič iné. Len si ukladám priority, dumám na čo všetko som zabudla, ako to stihnuť čo najefektívnejšie a pritom sa nezblázniť. Ako vypnúť hlavu. Dnes som ju vypla. Vypla som ju príchodom na letisko, kde som sa nechala opantať malými obchodmi a prehrabávanie v regáloch mi pomáhalo naladiť sa na malý reset v podobe predĺženého víkendu po dvoch rokoch. Bolo to len pár minút, presne do prvého zahriaknutia vlastnou ratolesťou. Nasrala ma. Nasrala ma skutočnosť, že mi nedovolila vypnúť, že ma vrátila späť do reality  a pritom som mala úplne iný plán.

Stojím v letiskovej hale. Obzerám si ľudí okolo. Podvedome sa zameriavam na páry. Všímam si absolútne hlúposti a v duchu si predstavuje seba s niekym, ako by vyzeral ten obraz tu v hale. Bude to znieť zle, ale krútim hlavou a krivím ústa. Ten obraz sa mi so súčasnými možnosťami vôbec nepáči. Krútim hlavou viac a viac vybavujem si Severana. Vždy, keď som na letisku si vybavím Severana a jeho dokonalosť. Minimálne v mojich očiach.

Dávno som na letisku nebola, dávno som si ho nevybavila. Je to zvláštne. Strašne povrchné, ale myslím na to aký sme boli pekný pár, ako sme sa k sebe fyzicky hodili. Prestrihnem to obrazom zo súčasnosti a nevidím tam žiadnu fyzickú kompatibilitu. Vlastne tam nie je ani mentálna kompatibilita. Rozmýšľam, čo tam vlastne je a ako to nazvať. Som s niekym, kto zosobňuje takmer všetko, čo neznášam. Som vlastne taký malý masochista, ktorý sa presviedča, že možno to tak má byť, možno tej dokonalosti už bolo dosť, možno sa mám učiť tolerancii, možno... Možno je len všetko úplne inak. Možno som len s ním, lebo sa mi nechce byť sama a nemám chuť na experimenty. Možno mi len stačí spoločná posteľ a ranná kava, zbytok si zariadim po svojom. Možno.

Potom si to prestrihnem iným kúskom. Je tam veľa smiechu, ťažké debaty o nesmrteľnosti chrústa, ale nulová fyzická príťažlivosť. Občas dumám, či sa s tým dá niečo robiť, či sa to dá nejako prekonať, ak by som sa rozhodovala len rozumom, všetko by kričalo áno, ale ak nie? Tak by som opäť krivila ústa a ten obraz by sa mi nepáčil. Vlastne by sa mi nepáčil ani v tej letiskovej hale.

Drbe mi. Úplne regulárne. Neviem, čo so sebou a tak vymýšľam somariny. Venujem sa radšej práci a kladiem si nezmyselné otázky a zotrvávam v nezmyselných vzťahoch, kde mi vadia veci, o ktorých nemám ani odvahu písať.

Potrebujem zmenu, malú novú inšpiráciu, nejaký únik, proste niečo.

Nezaradene

Konečne som prišla domov. Prišla domov v relatívne príčetnom čase, ktorý mi umožňoval dať si rýchlu sprchu a stretnúť známych v meste. Štandardne chodím domov v noci, aby som unavená spadla rovno do postele, alebo občas sedela na terase, hojdala sa, pohupovala nohami a tupo hľadela pred seba, v duchu si hovorila, bože ako mi je dobre, aká som šťastná, že som doma. Do-ma. Doma.

Štvrtok bol iný. Vo štvrtok som toho stihla viac. Stihla som sprchu, refresh make-upu, kontrolu v zrkadle, rýchle odsúhlasenie svojho vzhľadu, niečo na spôsob, hm je to dobré a vyrazila som do ulíc veľkej malej Bratislavy. Čakala ma klasická letná pohodová posiedka v meste na káve, šaláte, malej makronke a áno jednom drinku.

Sedeli sme na terase, obzerali si okolo idúcich, okiepali známych, riešili možné aj nemožné a celkovo vychutnávali príjemný letný podvečer. Bolo to príjemné a zvláštne zároveň.

Jana stretla známych, spolužiačky zo školy a mne to vtedy docvaklo. Bola som vo svojom meste, v ktorom som vlastne cudzinec. Kráčala som po Dunajskej a tlačili sa mi slzy do očí. Prepadol ma pocit nezaradenosti. Totálnej nezaradenosti. Pocit, že nikam nepatrím. Som tu cudzinec a len vo svojom byte sa cítim ako doma, možno na Železnej studničke sa cítim ako doma, i keď občas si tam predstavujem Central park. Inak som tu cudzinec...

Neviem, čo to spôsobilo, či nezodpovedané telefonáty kamarátiek, či Janine náhodne stretnutie so spolužiačkami, alebo niečo úplne iné.

V poslednej dobe mám pocit, že nikto nemá čas, že skutočnosť, že som tu len občas tomu nepomáha, že telefonáty nie sú dostatočné, že sa so mnou vlastne neráta. Áno, občas mám až tento pocit. Nie je to až tak zlé, ale občas to tak cítim, cítim, že musím vynakladať veľké úsilie niečo zoorganizovať, že je to čím ďalej ťažšie, že som tu len náhodilý známy, že som nezaradený cudzinec.

Vybavila som si Bubble Lounge. Bola som tam v utorok a personál ma vítal už od dverí. „Dlho ste tu neboli, boli ste na dovolenke?“, začali neformálnu konverzáciu. Napadlo mi Bistro Deli a otázka: „ako obyčajne, presso bez mlieka a pohár vody?“,  Světozor: „1 lístok“, Bresto: „meníčko a spritz Aperol?“, cafe New York, fitko, náhodilí bežci na náplavke, pán a pani z mandlovne, slečna z obchodu s obuvou a pár ďaľších členov mojej novej rodiny, ktorí mi občas dajú pocítiť, že niekam patrím, že tu na ich mieste som vítaná, že možno niektorí sa aj tešia, minimálne aspoň z tržby a žoviálna konverzácia nie je len súčasťou ich práce.

Kde som vlastne doma? Kam patrím?

V Bratislave, kde občas prídem a nikto nemá čas? V rodnom meste, kde sa ma nevie dočkať moja rodina, ktorú ľúbim, ale neviem tam byť, kde stretnutie so spolužiačkami je už veľmi zriedkavé, rovnako ako v Bratislave s postupne vytvoreným okruhom známych za posledných desať rokov.

Kde som vlastne doma?

Kam patrím?

Cítim sa nezaradene ako opustený strom na vlečke traktora, ktorý treba zasadiť, aby mohol zapustiť korene. To som vždy chcela. Zapustiť korene. Mať sa kam vraciať.

Teraz sa vraciam.

Teraz sa vraciam do prázdneho bytu a cítim sa nezaradene.

Na druhej strane, akokoľvek to bude divne znieť, vo štvrtok mi prvýkrát napadlo, že vlastne neviem, či  tu chcem zapustiť korene, že možno som sem nikdy nepatrila a jediné, čo ma tu drží je môj byt...

.

Spätné zrkadlo

Stojím na križovatke. Obzerám sa okolo seba, pohmkávam si a vyklepávam prstami o volant rytmus hrajúcej pesničky. Je nedeľa ráno a mesto sa pomaličky prebúdza. Som šťastná, že som sa opäť prekonala a vstala z postele. Žiadne válanie, žiadne odvrávanie, nič, len jasný plán nedeľného rána. Dnes to bude 10 km. Včera bolo 7 a ubehlo to ako nič. Je zvláštne ako dobre si telo pamätá naučené pohyby a ako rýchlo sa dokáže dostať späť do formy. Teším sa.

Hrá ďalšia pesnička. Tá červená je neprimerane dlhá. Prsty menia rytmus a moje pohmkávanie stichne. Zazriem známy obraz v spätnom zrkadle. Chvíľku ho pozorujem,  keď si uvedomím, že nevidím seba, ale niekoho iného, usmejem sa. Usmievam sa nad hádkou dvoch ľudí za mnou v aute. Ona plače a niečo vysvetľuje. Pravdepodobne sa pýta najhoršie možnú otázku začínajúcu „prečo“. On sa tvári odmerane, neprístupne, chce to mať z krku, chce sa jej zbaviť, chce ju mať preč z auta, musí vydržať ešte pár minút, kým ju vyhodí pred jej domom. Ona je zničená, uplakaná, nechápajúca a neustále opakujúca otázku „prečo“ a ja sa stále usmievam.

Tá scénka v zrkadle je moja dávna minulosť. Zavriem oči a hlavou mi prebehne, že tento obraz sa mi do života už nikdy nevráti. Áno, napadne mi slovo nikdy, aby som ho vzápätí preformulovala na „nevráti“.

Bol to zvláštny krátky moment, ktorý trval večnosť poznania.

Zelená.

Dnes to bolo 12 km.