20111202

Je nejaká divná doba. Ľudia sa správajú čím ďalej, tým viac iracionálnejšie. Ja sama som toho živým príkladom. Občas ma to samu prekvapí, alebo skôr vydesí. Potom len mlčky sama nad sebou povrtím hlavou a snažím sa situáciu zľahčiť. Nie je to ľahké a akékoľvek teórie pozitívneho prístupu v tomto prípade zlyhávajú. Často sa mi stáva, že nechcem ísť do práce. Že tam idem s pocitom, čo zase bude. Ten pocit je zničujúci, ten pocit je pre mňa nový, ten pocit je pre mňa potupný, ten pocit sa mi vôbec nepáči. 

Tak ako v stredu, alebo včera. V stredu som s malou dušičkou zavolala svojmu nadriadenému, slušne sa ho opýtala, či ma bude potrebovať na centrále, a keď som dostala informáciu, že tam vlastne v ten deň nebude, zaplavila ma nečakaná eufória. Alebo včera. Celou cestou do práce som si hovorila, zachováš pokoj, už len päť týždňov, to jednoducho vydržíš. Prišla som do kancelárie a bola zhnusená z toho ako uvažujem, že je to nesprávne, že takto sa nedá fungovať, že musí existovať riešenie. Žiadne mi nenapadlo. Pustila som sa do práce, pristavila pri tabuli s rozpisom pohybu osôb a neveriacky hľadela na informáciu, že vo štvrtok nie je na centrále. Stála som tam asi päť minút a hypnotizovala tabuľku, aby sa tam tieto informácie objavovali častejšie. Potom som si sadla za svoj stôl, tupo hľadela do steny a rozmýšľala, či nie som čudná, či by to nemalo byť trošku inak. Na nič som neprišla, len že sa vyhýbam jeho prítomnosti, že som vlastne slaboch. 

Zdena by povedala, že som vo vývoji a ja vlastne neviem. Viem, že sa mi to nepáči, viem, že nechcem chodiť do práce s pocitom, čo zase bude, viem, že všade je niečo, ale taktiež viem, že som vlastne takýto pocit ešte nemala, pocit strachu chodiť do práce. Viem, že mám na to ustáť to, viem, že mám podporu zhora, napriek tomu sa neviem toho pocitu zbaviť. Tie posledné týždne v práci boli peklom, jedným veľkým nepochopiteľným peklom a to som už zažila všeličo. 

Chcem, aby boli Vianoce, aby som bola doma a mala všetky rozhodnutia za sebou.