20111204

Stále sa to vracia. Priblblo sa usmievam a mam toho plnú hlavu. Sedím tu, zatváram oči, vybavujem si absurdity včerajšieho večera a prudko sa zamýšľam, či som normálna, či mi už fakt nehrabe. Volám s bratom, ktorý sa na mne smeje a líčim mu svoje posledné zážitky. Hovorí, segra, ty nič nerieš a užívaj si a v zapätí vybuchne opätovných smiechom. Predstavuje si  batmana a ja sa smejem s ním. 

Zvláštny večer. Včera bol zvláštny večer. Zvláštne príjemný večer, plný vzrušenia, ktoré mi tak chýbalo. Áno, asi tak by som to nazvala, vzrušenie, podnet, inšpirácia je to čo som posledné dni, týždne, mesiace potrebovala. 

Stretli sme sa na námestí, nastúpila som do auta a cítila prítomnosť mladíka o desať rokov mladšieho ako ja. Pozrela som na neho a v duchu som si hovorila, že pôsobí ešte mladšie. Cítila som sa ako staršia sestra, chvíľkami jeho matka a smiala som sa sama na sebe. Vymyslela si si zábavku, tak si ju užívaj, povedalo moje podvedomie. 

Mal príjemný hlas, bol vysoký, štíhly, vyšportovaný, navyše chytrý, i keď miestami detinský, ale celkovo presne ten typ, po ktorom mladé baby idú. Taký ten typ, ktorý sa s nimi rád pohrá a odloží bokom, pretože stále nevie nájsť svoj pokoj a baby sú len čiastkovým rozptýlením, ktorým niečo zakrýva. Možno sa to zmení v deň, keď sa šialene zamiluje, ale teraz je to asi takto.

Na ruke mal tetovanie. Bolo infantilné a opýtala som sa ho, či to ako naozaj, on že áno, ja že prečo, on že mal som chuť, ja že na toto, on že áno, ja že bol si v delíriu, on že nie. Zvraštila som obočie a v duchu som sa pýtala, čo tu robím s niekým, kto si dá také infantilné tetovanie. Ako keby to vycítil a urobil niečo, čo moje pochybnosti ešte zväčšilo. Počas debilnej reklamy telekomu, vykrikoval presne tie slová, ktoré si každý myslí, ale nikto ich nevysloví. Jedna moja časť hromžila a išla sa prepadnúť od hanby a druhá sa na tom zabávala. Dokonalý rozpor. Jedna moja časť bola stále stará a tá druhá mala chuť sa prispôsobiť, kľudne vykrikovať s ním a neriešiť, čo si druhí myslia. 

Zhasli. Pritiahol si ma k sebe. Len tak ma chytil za ruku, hladil a vyložil si nohy na sedačku pred nami. Inokedy by som bola pohoršená, ale včera nič, včera som sa na tom bavila. Stále niečo hovoril, neznášam, keď sa hovorí počas filmu, ale včera mi to vadilo menej a menej. Neviem o čom bol ten film, ale z kina som mala dobrý pocit, pocit zábavy, vzrušenia, niečoho nového. 

Pripomínal mi Juniora, pripomínal mi Šaleného, pripomínal mi mladíkov z minulosti, ktorí sa snažili votrieť do mojej priazne a neustále vyhľadávali v práci moju spoločnosť, sem tam mi nechali nejakú pozornosť na stole, priniesli raňajky obed bez toho, že ich o to niekto požiadal, jednoducho prejavovali náklonnosť takým tým čistým neskazeným spôsobom. Vždy som sa len usmievala a nikdy ich nebrala vážne. Mladší muž rovnalo sa pre mňa mladší brat. Na všetko toto som myslela počas filmu, na to aké to bolo príjemné, aké je vlastne príjemne prejavovanie náklonnosti bez ohľadu na to, že na konci sa očakáva sex, ale to predtým, to predtým je jednoducho strašne fajn. 

Sedeli sme v aute a rozprávali sa o blbostiach, o živote, vlastne o všetkom. Obzerala som si ho. Obzerala som si hladkú tvár neposiatu vráskami, piercing v obočí, perfektný chrup, modré oči, pekne krojené pery, na môj vkus jemné ruky a nechala do seba vpíjať nádherný hlas. Hlas ma dokáže nekonečne rajcovať. Naklonil sa ku mne a začali sme sa bozkávať. Chutil. Vlastne veľmi chutil. Chutil až tak, že som začala tárať hlúposti, ktoré by odradili kohokoľvek. Robím to tak vždy, keď sa mi niekto páči. Funguje to asi ako taká ochrana, ochrana pred sebou, ktorá mi bráni rozvíjať čokoľvek a druhej strane zasadí ten pomyselný posledný úder.

Myslela som na to, že mám chuť na sex, na to že to nemôžem urobiť, že ho nepoznám, že je príliš mladý, že ma strašne rajcuje, že si pripadám stará, že by som mala byť pevnejšia, že to k ničomu nevedie, že na rozptýlenie by to mohlo stačiť, že by som si mohla spríjemniť december, že by som s ním nemohla ísť po ulici, že v posteli môže byť dobrý, že sa s ním pekne smeje, že vlastne je takým novým postrádaným impulzom a čas nie je rozhodujúci. Myslela som na to, čo mi chýba. Vzrušenie.

Zadrbáva mi. Úplne regulárne mi šibe. Laura povedala, že sú to hormóny, ja neviem čo to je, viem že som nahnevaná, že prší a nemôžem ísť behať. Mám v sebe brutálny pretlak všetkého a strašnú chuť na sex, vzrušenie, potrebu niečoho nového.

Posledné týždne boli peklo a jediné pozitívum tohto pekla bolo neuvedomenie si, toho čo mi v skutočnosti chýba.

20111202

Je nejaká divná doba. Ľudia sa správajú čím ďalej, tým viac iracionálnejšie. Ja sama som toho živým príkladom. Občas ma to samu prekvapí, alebo skôr vydesí. Potom len mlčky sama nad sebou povrtím hlavou a snažím sa situáciu zľahčiť. Nie je to ľahké a akékoľvek teórie pozitívneho prístupu v tomto prípade zlyhávajú. Často sa mi stáva, že nechcem ísť do práce. Že tam idem s pocitom, čo zase bude. Ten pocit je zničujúci, ten pocit je pre mňa nový, ten pocit je pre mňa potupný, ten pocit sa mi vôbec nepáči. 

Tak ako v stredu, alebo včera. V stredu som s malou dušičkou zavolala svojmu nadriadenému, slušne sa ho opýtala, či ma bude potrebovať na centrále, a keď som dostala informáciu, že tam vlastne v ten deň nebude, zaplavila ma nečakaná eufória. Alebo včera. Celou cestou do práce som si hovorila, zachováš pokoj, už len päť týždňov, to jednoducho vydržíš. Prišla som do kancelárie a bola zhnusená z toho ako uvažujem, že je to nesprávne, že takto sa nedá fungovať, že musí existovať riešenie. Žiadne mi nenapadlo. Pustila som sa do práce, pristavila pri tabuli s rozpisom pohybu osôb a neveriacky hľadela na informáciu, že vo štvrtok nie je na centrále. Stála som tam asi päť minút a hypnotizovala tabuľku, aby sa tam tieto informácie objavovali častejšie. Potom som si sadla za svoj stôl, tupo hľadela do steny a rozmýšľala, či nie som čudná, či by to nemalo byť trošku inak. Na nič som neprišla, len že sa vyhýbam jeho prítomnosti, že som vlastne slaboch. 

Zdena by povedala, že som vo vývoji a ja vlastne neviem. Viem, že sa mi to nepáči, viem, že nechcem chodiť do práce s pocitom, čo zase bude, viem, že všade je niečo, ale taktiež viem, že som vlastne takýto pocit ešte nemala, pocit strachu chodiť do práce. Viem, že mám na to ustáť to, viem, že mám podporu zhora, napriek tomu sa neviem toho pocitu zbaviť. Tie posledné týždne v práci boli peklom, jedným veľkým nepochopiteľným peklom a to som už zažila všeličo. 

Chcem, aby boli Vianoce, aby som bola doma a mala všetky rozhodnutia za sebou.

20111130

Had. Snívalo sa mi o hadovi, alebo hadoch, už si vlastne nepamätám. Pamätám si len pocit, ktorý bol pre mňa nový. Nebol tam strach. Po veľmi dlhej dobe tam nebol strach, hrôza, taký ten pocit fuj a bolo tam nejaké divné spriatelenie sa. Nie to nie je dobré slovo. Bola tam nejaká vzájomná akceptácia. Akceptácia bez strachu. 

Mám panickú hrôzu z hadov a asi preto ma to prekvapilo a mám nutkavú potrebu rozmýšľať, čo to vlastne znamená. Prvé mi napadlo zdravie, že asi budem mať dobré zdravie a sama pre seba som sa usmiala a ako druhé mi napadlo otvoriť internet, hľadať snár a pozrieť sa na výklad. Priatelia ťa zradia, bolo prvé čo som našla. Nejako ma to nevystrašilo. Len som si letmo predstavila udalosti z posledných dní, ktoré boli sprevádzané zradou. A potom mi napadlo, že dnes je posledný deň v novembri, že dnes ma dotyčný poslednú možnosť zrušiť mi miesto a dať výpoveď. Minulý týždeň som rozmýšľala, že pôjdem k lekárovi, že to nejako ustojím, že sa nenechám terorizovať a potom mi napadlo, nie, ty to tak neurobíš, ty to ustojíš pekne zočí voči. Pravdou, ale je, že to nie je také jednoduché ako sa to napíše, že pondelok bol fajn, pretože som vedela, že tam nie je, že v utorok som mala hrču v krku, čo zase bude, keď zazvoní telefón, mobilný mi už nezvoní, len pevná linka. Nebolo však nič, také podozrivé ticho pred búrkou a dnes ten sen o hadoch. Hm.

Vytiahnem si ešte internetovú kartu dňa. Princezná diskov - prekvapivé príležitosti, zjemnenie života, začiatok nového úseku života, štúdium, pozornosť, tehotenstvo. Posol správ, peňazí, nový obchod, návrh, angažovanie sa pre novú myšlienku. Nové metódy. Pilnosť, svedomitosť, ochota, umelecké vlohy. Štedrosť. Usmejem sa a myslím na večer. Večer som sa rozhodla stráviť v spoločnosti M. M je starý dobrý kamarát, ktorý ma kedysi balil, z môjho pohľadu aj zradil a stále mi svojím spôsobom prejavuje svoju náklonnosť. Možno keby tam nebola tá zrada, alebo to zaváhanie v istom čase, možno by tam bola z mojej strany väčšia náklonnosť, ale takto, takto je to len slovné doťahovanie a hranie sa na ako by čo malo byť. Je moje Dekačko DK, dobrý kamarát, ktorý mal záujem o vzťah v čase, keď nepovedal celú pravdu a má záujem o vzťah aj teraz, keď poznám celú pravdu, ale to zaváhanie, to malé oklamania, alebo nevypovedanie ma brzdí. Nie, vlastne nie len to. Je tam toho viac. Je tam aj nejaký pocit, že nie je v takej brutálnej pohode ako sa tvári a svojím spôsobom ma irituje skutočnosť, že to neprizná a všetko zakryje super optimistickým pohľadom na život. Pôsobí predstierane šťastne, život je gombička a tak a neviem tomu uveriť. A to je problém. Samozrejme môj problém. Alebo skrátene, mu vlastne neverím a to je celé. Zažila som jednoducho jedno klamstvo a neviem to prejsť. Dnes som si však povedala, že večer strávime spolu, nie len na telefóne ako to často robíme, ale osobne. Budeme pozerať filmy, rozprávať sa a ja budem počúvať svoje pocity. Presne takto som sa rozhodla.

Skáčem. Zase skáčem, vlastne ako vždy.

Had, zrada, zdravie, posledný november a večer. 

20111120

Ráno som popísala tri strany. Išla som behať, dala som si vaňu, bola s kamarátkami, na večeri s mladou a usúdila po opätovnom prečítaní, že to najpodstatnejšie z troch strán, je len jedna veta. 

K čomu nám je pravda, keď sme osamotení v jej zdieľaní...

20111116

Najkrajší  moment dňa, stretnutie s mojimi kamarátmi, vyplakanie sa im na ramene a počutie, fešanda to bude dobré, my ti pomôžeme.