Stojím na križovatke. Obzerám sa okolo seba,
pohmkávam si a vyklepávam prstami o volant rytmus hrajúcej pesničky.
Je nedeľa ráno a mesto sa pomaličky prebúdza. Som šťastná, že som sa opäť
prekonala a vstala z postele. Žiadne válanie, žiadne odvrávanie, nič,
len jasný plán nedeľného rána. Dnes to bude 10 km. Včera bolo 7 a ubehlo
to ako nič. Je zvláštne ako dobre si telo pamätá naučené pohyby a ako
rýchlo sa dokáže dostať späť do formy. Teším sa.
Hrá ďalšia pesnička. Tá červená je neprimerane
dlhá. Prsty menia rytmus a moje pohmkávanie stichne. Zazriem známy obraz
v spätnom zrkadle. Chvíľku ho pozorujem, keď si uvedomím, že nevidím
seba, ale niekoho iného, usmejem sa. Usmievam sa nad hádkou dvoch ľudí za mnou
v aute. Ona plače a niečo vysvetľuje. Pravdepodobne sa pýta najhoršie
možnú otázku začínajúcu „prečo“. On sa tvári odmerane, neprístupne, chce to mať
z krku, chce sa jej zbaviť, chce ju mať preč z auta, musí vydržať
ešte pár minút, kým ju vyhodí pred jej domom. Ona je zničená, uplakaná,
nechápajúca a neustále opakujúca otázku „prečo“ a ja sa stále
usmievam.
Tá scénka v zrkadle je moja dávna
minulosť. Zavriem oči a hlavou mi prebehne, že tento obraz sa mi do života
už nikdy nevráti. Áno, napadne mi slovo nikdy, aby som ho vzápätí
preformulovala na „nevráti“.
Bol to zvláštny krátky moment, ktorý trval
večnosť poznania.
Zelená.
Dnes to bolo 12 km.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára