Chce to zmenu

V piatok som prišla domov a doľahla na mňa neuveriteľná únava. Rutinne som zapla televízor a počítač. V pošte našla návrh pracovnej zmluvy, platového dekrétu, hmotnej zodpovednosti, karty pracovného miesta a informáciu, že hneď svoj prvý pracovný deň absolvujem služobnú cestu spolu s  riaditeľom celej korporácie. Usmievala som sa. Chlapci idú na to zhurta. Očami som prebehla dokumenty a sľúbila si, že sa k nim vrátim v nedeľu, kedy urobím menšie úpravy. V pozadí bežal program o Matuškovi. Spozornela som a jedným okom sledovala reláciu. Má neuveriteľne pekný hlas. Taký pokojný. Chvíľami som zatvárala sama pre seba oči a len tak si vychutnávala hlas v diaľke, ktorý tu bol  pre ten moment len pre mňa.

Cítila som sa vypľuto, vypľuto takým tým príjemným spôsobom. S mladou sme boli na večeri na našom obľúbenom mieste v Dunajskej Lužnej. Konala sa každoročná oslava polročného vysvedčenia. Nebyť jedného predmetu vôbec by to nebolo zlé. Vytiahla som úhľadne zabalenú krabičku a podala. Mladá sa usmiala a povedala len, tušila som to. Opatrne rozbalila a našla Človeče nezlob se, malé cestovné balenie. Čakanie na prvý chod sme si skrátili hrou, ktorá bola prerušovaná esemeskami od môjho ex.

Tento týždeň sme si ich vymenili početne. Neznášam esemesky a neznášam skreslené informácie, neznášam jeho nekontrolované vyhlásenia, ktoré púšťa do sveta bez hlbšieho zamyslenia a úprimne neznášam, keď sa potvrdí, že mám pravdu. Naša komunikácia bola o prosbe, aby mladú nepodporoval v jej unáhlenom rozhodnutí robiť au-pair, ak by sa náhodou nedostala do školy, aby sme si k tomu všetci sadli a netliachal len tak do vetra v zmysle slobody slova, rozhodnutia atď. . 

Nemám ambíciu zasahovať do života ratolesti, na druhej strane si považujem za povinnosť upozorniť na výhody a nevýhody jej rozhodnutí a až potom ju nechať sa rozhodnúť. Nie som slepý tichý podporovateľ, ktorý nechá druhého sa popáliť, len v mene toho, aby bol poučený. V tomto sme s ex rozdielni. Jeho výchovný prístup je benevolentný. Ak by sme si to podelili, on je ten dobrý bez pravidiel a ja tá zlá s pravidlami. Pozitívne je, že ak niektoré veci neboli pochopené zo strany mladej hneď, s odstupom času sa k nim sama vráti a priamo alebo nepriamo povie, že som mala pravdu. Mám rada to nepriame vypovedanie prostredníctvom esejí alebo článkov, ktoré píše, kde nachádzam doslovné citácie mojich slov. Vtedy sa len pyšne usmievam.

Pri hre mladá spomenula, že by som už konečne mala vypadnúť niekam von, že nikam nechodím, že by som si mala nájsť frajera, že som zase nebola vonku, tak ako som plánovala a že to mám zmeniť. Po búrlivom novembri sa jej ani nemôžem čudovať, január je u mňa fakt ťažká nuda a nič významné sa nedeje, nikam nechodím a čo je horšie ani nemám chuť, už dopredu poznám všetky možné scenáre a pravdou je, že ani nie je s kým. S dámami sa snažíme stretávať aspoň raz za týždeň, ale aj to veľmi komorne a žiadne nočné záťahy sa nekonajú, lebo únava.

Neviem, či už je to nejaká predjarná únava, ale je tu. Pristihujem sa pri tom, že večer padám dole hubou a pociťujem nedostatok energie. Chýba mi pobyt vonku, chýba mi vzduch. Celé dni trávim v kancelárii a akokoľvek to divne znie, je to zmena. Naposledy som trávila takmer celý mesiac v kancelárii pred štyrmi rokmi a teraz ma to čaká opäť. Musím si to lepšie preorganizovať, musím sa večer prekonať a ísť von, aj keď na hodinu. To rezignované akceptovanie únavy nie je cesta. 

Stala sa taká zvláštna vec. Pri čítaní dokumentov z novej práce som pocítila strach. Neviem to vysvetliť, viem len, že tam bol. Strach ako to zvládnem, či som stále dosť dobrá, či na to nám, či sa obhájim. Obhájim sama pred sebou.

Potom som nechtiac prepla na ČT1 a začínal tam nový seriál, na ktorý ma upozornil ex. Vtedy som sa na malú chvíľu začala cítiť dobre. Seriál začínal scénou, kde rozvedená štyridsiatnička sa obzerá v zrkadle a kontroluje svoju ochabnutú kožu a ja som si začala pripadať normálne. Posledné dni som okrem iného trávila aj obzeraním samej seba a uvažovaním, či sa s mojim vzhľadom dá ešte niečo urobiť, či ten čas nejde predsa len príliš rýchlo, či mi neuniká nejaký vlak a iné podobne haluzné myšlienky mi chodili krátkodobo hlavou.

Tá únava sa mi zdala neprimeraná veku a miestami som sa cítila príliš staro a tak barlička vo forme debilného seriálu, kde hlavný predstaviteľ robí podobné veci ako ja ma vrátila do pohody. 

Moje pochybnosti, malý strach pretavený do únavy a všetko okolo toho súvisia asi s prichádzajúcimi zmenami, nie len s novou prácou, ale aj skutočnosťou, že mladá odíde a vlastne netuším čo bude. 

Zvláštne ako si to človek dokáže identifikovať, keď začne písať. 

Mám strach. Taký malý, lebo neviem čo bude.

Na druhej strane sa aj teším, ale nejako viac opatrne. Držím sa veľmi pri zemi a občas sa pýtam sama seba, či je to tak správne. Vždy som zvykla vyletieť s pozitívnymi emóciami vysoko a len raz som padla. Teraz to však nejako nejde a dumám, či to niekedy ešte pôjde. Pôjde nadchnúť sa nekontrolovateľne pre niečo, alebo niekoho.

Chýba mi nejaké vzrušenie, vzrušenie ako zdroj mojej energie, možno preto tá únava. A chýba mi sex. To som si uvedomila včera, keď som sedela s Andrejom v Kolkovni, kde sa dorútila partia fešákov, predpokladám o päť a viac rokov mladších a dvoch som si tam detailne obzerala ako potencionálnych kandidátov. Nič iné ma nezaujímalo, len ich fyzionomická schránka a predstava kompatibility v posteli. Potom som sa nechtiac zahliadla v zrkadle a uvidela unavenú tvár s mastnými vlasmi. Tá únava v zrkadle sa dala krájať. 

Nechcelo sa mi ísť vôbec von, ale sľúbila som sa a tak som išla. Nejako som však bola príliš unavená alebo len lenivá si umyť vlasy. Najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť a robiť so sebou niečo. Sama pre seba som si sľúbila, že sa to nebude opakovať, že musím byť predsa pripravená na každú možnú príležitosť. 

S Andrejom sme rozprávali o práci a potom som ho štandardne zabávala svojimi historkami. Z jeho pohľadu žijem búrlivým spoločenským životom, ktorý mi tak trošku v dobrom závidí. Rozprávali sme sa o tom, čo nás čaká tento rok, o tom čo chceme od života, od seba, od potencionálneho partnera. 

Občas mi prídu naše diskusie ako keby ma testoval a zisťoval o mne veci a sám pre seba si skrínoval, či by som bola vhodná pre neho. Fakt to niekedy tak cítim. Včera bola pre neho najpozitívnejšia informácia o tom, že som schopná preležať celý deň v posteli. Asi si myslel, že fungujem nonstop ako motorová myš na duracelky. Občas sa s ním cítim ako manželka po rokoch. Vieme o sebe veľa a v poslednej dobe nie je skúpy na komplimenty, pri ktorých spozorniem a sama seba sa pýtam, o čo mu vlastne ide. 

Včera sme sa zhodli na tom, že nás nebaví spoznávať druhých, že chceme byť s niekým, ale ten proces spoznávania a rozmýšľania ako to myslel/myslela tento krát nás ničí. Že ideálne by bolo vynechať tie prvé tri mesiace a hneď vhupnúť do štvrtého, kedy sa aspoň čiastočne vie, čo sa dá očakávať od druhej strany. 

Zvláštne ako sa naše očakávania menia časom, kedysi mi prišiel zábavný proces spoznávania a chodenia s tými ružovými okuliarmi a dnes netúžim po ničom inom ako kľude a pokoji, po nádhernom stereotype plnom pravidelných rituálov s občasným prekvapením, ale viac menej žiadne búrlivé sínusoidy. Z nich som už nejako vyrástla. 

A potom sa čudujem, prečo nedokážem vyletieť s emóciami do výšky, keď vlastne po tom ani netúžim.

Chce to zmenu, možno trošku vzrušenia a pravidelný sex Vesperka...

O matkách, dcérach a ich hádkach

Nie že by sa nič nedialo, stále sa niečo deje, ale nejako je menej času. Vlastne to je výhovorka, je aj čas, ale aj únava. Dostať sa do formy, skoro ráno vstávať, prečítať všetky noviny, vypiť kávu a čaj, zacvičiť si a pracovať, je občas dosť únavné. Aspoň taký pocit mám ja, obzvlášť, keď mám v hlave milión päťsto iných vecí, ktoré sa dejú v okolí a hlava pracujú na plné obrátky.

Víkend bol pohodový až na malé veľké dvihnutie tlaku od mojej ratolesti. Nechtiac som sa opýtala kam sa vôbec hlási do školy. Niečo zaštekala a tak som si ju dovolila zavolať a opýtať sa ešte raz, aby som sa dozvedela, že nejaké prihlášky už dala do zahraničia, a že do BA si žiadnu dávať nebude, pretože všetky školy stoja za prd a hádam sa nebude hlásiť na nejakého Komenského univerzitu. Neveriacky som na ňu hľadela, v duchu som si možno aj počítala do desať a spýtala sa, či sme sa na niečom nedohodli. Fatálna chyba. 

Obratom sa mi dostalo prednášky o tom, že snáď nebudem rozhodovať o tom, kam sa bude hlásiť. Povedala som len, nemám to v pláne, len sme sa dohodli, že jedna prihláška pôjde aj do BA, v prípade, že zahraničie nevyjde. Dostalo sa mi aj odpovede, že v tom prípade pôjde robiť au-pairku do Londýna. Už to nebolo vyučovanie francúzštiny v Mikronézii, čo ju napadlo v decembri, už to bola au-pair v Londýne. Po tejto informácii som na malý moment prestala dýchať a dvihol sa mi tlak. Hovorím je, ty a au-pair, nebude to pod tvoju úroveň, keď ti žiadna univerzita na Slovensku nie je dosť dobrá. Odpoveďou bolo, áno ja, budem sa učiť Business English. Hovorím jej, to sa dá aj tu a ešte tu môžeš pracovať v serióznom zamestnaní. To nepôjde, bola odpoveď, ja tu nechcem žiť, ja mám v tom jasno. Tak som len povedala, nečakaj odo mňa žiadnu podporu, budeš dospelá tak sa o seba staraj.

Následne som sa dozvedela, že ju nepodporujem a to ma fakt dvihlo zo stoličky. Pripomenula som jej všetky výmenné pobyty, kurzy a dopytovala som sa príkladu, hádka gradovala a potom sme sa úplne zamotali. Na konci bol môj monológ o zodpovednosti, o vážení si toho čo má, o pokore, atď. Na druhej strane bolo pozeranie do blba, prešľapovanie na mieste, počítanie času kedy už skončím a nemiestne prikyvovanie hlavou. Ja som ti tu na smiech? Štandardne som sa opýtala. Ale nie, chichotavým spôsobom mi oznámila, ale ty to všetko tak preháňaš, veď ja som rada, veď ja viem čo všetko pre mňa robíte, ale ja mám aj svoj život a začala mi vysvetľovať ako to bude.

Čím viac som ju počúvala, tým viac som si uvedomovala, že sa mi až príliš podarilo to čo som chcela, že som ju vychovala až k príliš veľkej samostatnosti a nezávislosti. Na jednej strane ma to tešilo, na strane druhej mi to bolo trochu ľúto. Bolo mi ľúto, že ma vlastne nebude potrebovať, aj keď viem, že to tak v skutočnosti nebude, ale ten pocit tam bol. 

Všetky naše hádky majú rovnaký priebeh, najskôr veľká gradácia, následne moje monológy, ktoré vie už naspamäť, potom smiech z oboch strán a normálna diskusia v pozadí, v ktorej je občas vyrieknutá, občas tichá zhoda na tom, ako nám jej obom dobre a aké máme vlastne šťastie, že máme vzťah aký máme. 

V nedeľu povedala niečo ako, keby si ty vedela ako sa rozprávajú moje spolužiačky s maminou, tak by si neverila, ja keby som na teba tak zaštekala, tak letím asi z domu. A mne napadlo to isté, keď vidím komunikáciu ostatných a ďakujem za náš štandardný priebeh hádok, na konci ktorých si zvyčajne urobíme kávu alebo dáme nejaký koláč a normálne pokračujeme. 

Občas sa pýtam, či to nejde aj bez toho úvodu, ale niekedy sa asi treba vyventilovať. Nijaký iný rozumný dôvod mi nenapadá. Možno ešte skutočnosť, že máme radi svoje rituály, lebo aj naša občasná hádka je forma nášho rituálu s presnými nepísanými pravidlami.

Neviem prečo, ale v nedeľu som si spomenula na svoj výber škôl, podľa čoho som sa rozhodovala ja. Vždy som chcela robiť v móde, ale zvíťazila nado mnou praktickosť a neskôr som si to predefinovala na niečo, kde zarobím veľa peňazí, lebo peniaze znamenajú nezávislosť a výber školy bol pre mňa otázkou praktickosti. Mladá chce robiť v móde, vybrala si absolútne nepraktické školy pre realizáciu na Slovensku, nijakú inú alternatívu nepripúšťa a ak sa aj prihlási do BA bude to kvôli mne. Na jednej strane ma teší, že si razí svoju cestu, na strane druhej mám tendenciu ju usmerniť a pripomínať jej určitú praktickosť výberu. Neviem čo je správne, ale asi je to úloha matiek občas praktickosť veci pragmaticky pripomínať. Presne tak ako to robila moja matka.

V každom prípade je to zvláštne. Na jednej strane v dobrom závidím a prajem tie nekonečné možnosti, ktoré naše ratolesti majú, na strane druhej je tu praobyčajný strach, ktorý ma občas prepadne. 

Strach, že tu nebude, strach, že tam nebudem.

Strach, že prídem o naše rituálne hádky, pravidelné večery vonku, spoločné nákupy a občasné návštevy kina. Strach, že to už nie je to malé usmievavé stvorenie, ale dospelá bytosť, preberajúca zodpovednosť za svoj život. Strach, že niečo bude chýbať, aj keď viem, že to tak nie je.

Jednoducho ma to prepadlo, jednoducho mi to napadlo.

Potom mi však bola vykreslená naša svetlá budúcnosť, z ktorej vyplynulo, že sa môžem tešiť na starobu v Central parku, a že jedného dňa dostanem svoju vysnívanú kabelku, lebo keď bude robiť v tej móde, bude mať nekonečné možnosti a že mi možno kúpi aj ten dom v Londýne, tak ako plánovala, keď mala desať a boli sme tam spolu. Povedala som, že radšej vidiecky vo Francúzsku, na čo sa zamyslela a oznámila, že bude aj ten.

Usmievala som sa.

Pri takejto svetlej budúcnosti sa predsa nedá inak.

Hm, aj tak je to zvláštne...

Strach, že tu nebude, strach, že tam nebudem.

 

O číslach

Prišla som z kina. Boli sme s mladou ako za starých čias. Vždy sme chodili v sobotu do kina, takmer každú. Teraz ma zoberie akurát na Twilight a dnes som ju ukecala na nový film od Woodyho, Poznáš muža svojich snov. Žiadne veľké prekvapenie sa nekonalo. Konala sa spomienka na Londýn, na britský akcent a krásne dialógy. Samotný film bol bez konca, ako keby len tak vystrihnutý zo života a úprimne, asi som čakala viac. Možno ten koniec, alebo ešte niečo. Jednotlivé scény boli fajnové, ale spolu to netvorilo taký pekný obraz. Ako keď stretneš niekoho kto má pekné oči, pekné ústa, pekné vlasy, pekný nos, ale keď je to spolu, nie je to až tak pekné. Asi taký pocit som z toho filmu mala. Fajn film o ilúziách, ktoré sú niekedy účinnejšie ako lieky, ale nemusím ho vidieť ešte raz. 

Niekde písali, že je to komédia, ale veľa som sa nesmiala, len tak sem tam ušklbla kútikom úst a v duchu si myslela, ako sa rada utiekam k ilúziám, ako sa tvária bezpečne, ako je to pohodlné a občas veľmi kruté.

Vybavil sa mi Londýn. Dávno som tam nebola. S mladou sme tam prežili skvelé dva týždne a teraz tak trochu rozmýšľam, kde by sme si mohli urobiť malý výlet, ktorý by dostala k narodeninám. Asi by sme mali ísť tam kde sme spolu neboli. Barcelona alebo Rím, keďže Mexiko sa konať nebude. Kedysi bolo v pláne ísť práve tieto narodeniny do Mexika. Kedysi...

Hm. Bude to opäť. Len sa všetko trošku posunie. 

Včera som dostala ponuku s číslami. Ponúkli mi to minimum, pod ktoré by som nešla. Dojednala som si car allowance. Mám auto, netreba mi ďalšie a aspoň sa trochu vylepší celkový príjem. Čítala som si to viac krát a asi sa tak trochu pýtala, či to myslia vážne, či do toho ísť, či mám tomu uveriť. Bola som v takom zvláštnom rozpoložení. Možno to spôsobila únava, alebo večerná hádka s mladou. Neviem. Netuším. 

Viem, len že som o druhej vstala a pustila sa do excelovskej tabuľky s výhľadom príjmov a výdavkov na najbližšie tri roky. Potom som sa asi prvýkrát usmiala. Ak sa budem naozaj správať rozumne z mínusu sa dostanem tento rok a od budúceho roka dokážem tvoriť rezervu. Všetko sa môže urýchliť, ak sa mi podarí zohnať aj nové veci do firmy, konzultácie, ktoré môžem robiť popri práci. Vôbec to nevyzerá zle, práve naopak veľmi dobre. Stačí teraz prežiť najbližšie štyri mesiace, nakoľko som podmienky nastavila tak, že počas prvých troch mesiacoch mám podstatne nižší príjem ako potom, ale v štvrtom mesiaci sa rozdiel doplatí ako jednorazový bonus. Ich nastavený budget na moju pozíciu som prekročila o tridsaťpäť percent. 

Jediné, čo ma fakt serie, sú tie nekresťanské odvody a dane. Už zase to musím platiť z plných čiastok. Má to však aj pozitívny aspekt. Budem mať maximálnu materskú, ak náhodou a v prípade, že dodržím svoju tabuľku, budem mať aj na splátky hypotéky počas nej. Svojím spôsobom smutná predstava, človek, ktorý chce ísť na materskú si vlastne na ňu musí našetriť.

Šialene praktické veci mi napadali v noci a uvedomila som si, že som si nikdy nerobila plány v exceli. Nikdy som nemala dlhy. Vždy som bola slobodná. 

Zvláštne ako som si dobrovoľne zavarila. Veci sa asi dejú vždy pre niečo.

Aj tie moje sa diali, pre poznanie...

Mladá mi včera oznámila, že si nedá prihlášku na školu v Bratislave, nasrala ma, rovnako ako informácia o vysvedčení. Nie že by na tom záležalo, ale asi záleží, záleží na mojich stratených ilúziách.

O saune, kasíne a odhodlaní

Včera som sa ocitla v saune takmer po roku. Pripadala som si ako by som opäť začínala. Vôbec posledné dni, keď čokoľvek robím, mám tento pocit, pocit nového začiatku, alebo niečoho, čo už tu bolo. Ako keby sa môj život opakoval, ako keby to bolo nejaké deja vu. Dokonca mi do života prichádzajú noví ľudia priamo prepojení na minulosť, dokonalé paralely a zvláštne asociácie s minulosťou. Obrazy rovnaké, len použitie farieb asi trochu iné. Presne taký pocit mám.

Klasicky som ležala v saune a rozmýšľala. V saune sa krásne rozmýšľa, v saune sa krásne relaxuje, v saune sa krásne potí. V saune sa robí strašne veľa vecí, ale včera som tam len tak ležala a vo svojom vnútornom monológu som sa asi po prvý raz sama seba nič nepýtala, a ak áno, neboli to otázky začínajúce slovom prečo. 

Hrala tam nejaká relaxačná hudba. Nemám rada relaxačnú hudbu, príde mi donucujúca človeka relaxovať a tento jej skrytý podtón ma irituje. Včera mi však nejako nevadila, možno jej hlasitosť, ktorá sa nedala stíšiť, keďže bola na stupni 1 a o úplne ticho som nestála.

 Len tak som si tam ležala, priblblo sa usmievala a chválila sa. V stredu bol spln a ja som to vydržala. Je to hlúposť, ale vlialo to do mňa veľkú energiu. Nepamätám si deň, keď som sa rozhodla držať pôst a vydržala som, možno pred šiestimi rokmi, keď to bola otázka mentálneho nastavenia a jeden deň v mesiaci som vždy držala pôst, ale nie teraz. Tieto roky som vydržala tak do šiestej občas do ôsmej, aby som sa následne prežrala do nepríčetnosti, alebo sa vždy vyskytlo, že zrovna v ten deň ma niekto pozval na obed, prípadne večeru a ja som nedokázala odmietnuť. Ale v stredu nie. V stredu ma dokonca pozvali na obed, ja som išla a nič, dala som si minerálku a bola som úplne v pohode, zatiaľ čo moji spolusediaci tlačili rezeň s voňavým šalátom. 

Je to asi len otázka mentálneho nastavenia. Nič viac, nič menej. 

Na druhý deň som sa postavila na váhu a bola nezmenená. Tento raz ma nechytili nervy, ani som sa nerozčúlila, len tak som si povedala, zavodnený organizmus a mávla rukou. Rozhodla som sa však pokračovať v očistnom procese a vydržať písanú týždennú očistu tela. Podotýkam, že doteraz som nikdy nič nevydržala a preto som sa do toho zvyčajne ani nepúšťala, ale teraz mi to prišlo ako správny čas. Správny čas na otestovanie svoje vlastnej vytrvalosti, ktorej vedľajším efektom môže byť úbytok na váhe, ale v tejto chvíli nie je pre mňa až tak podstatný. Čo ma samú zaujíma je, či vydržím, či som mentálne dosť silná. 

Možno ma povzbudila aj skutočnosť, že včera som sa držala a neprepadali ma žiadne návaly hladu ani potreba doplniť energiu cukrami. To ma asi najviac prekvapilo. Som závisláčka na sladkom a zatiaľ nič. Je síce pravda, že kávu pijem s cukrom, v minulosti s dvomi kockami, dnes s jednou kockou, ale to je tak všetko, to sú všetky cukry, ktoré som si nadelila počas posledných dvoch dní.

Ležala som si, snívala, vegetovala a uvedomovala ako mi je dobre. Napadali mi rôzne asociácie s minulosťou, úplne haluzné kombinácie začínajúce telocvikárom pred siedmimi rokmi, telocvikárom pred siedmimi mesiacmi, zmena práce, veľa ponúk, rovnaký priebeh stretnutí a ak príde dnes akceptačný list, bude to sedieť aj dátumovo s rozdielom jedného mesiaca. Taktiež rozpracované projekty, ktoré sa budú dokončovať paralelne s novou prácou. A aby som nezabudla, rovnako askétsky život, ktorý nasledoval po prechlastanom novembri a trošku decembri a v ktorom nefiguruje slovo sex. Sex je niečo, čo chýba prvé mesiace a potom si človek nejako trápne zvykne. Zvykať si na absenciu sexu v najlepších rokoch je dosť kruté, snáď sa nedopracujem na jedenásť mesiacov, môj najdlhší sexuálny pôst. S pôstom treba opatrne.

Nadopovaná slastným pocitom zo sauny som išla domov a zavolala Zdene, mala som potrebu sa ísť prejsť a dať možno kávu, ale hlavne byť chvíľu vonku na vzduchu. Vychádzala od kaderníka a dohodli sme sa, že sa stretneme v kaviarni. Hodila som si veci domov a bez nejakej vonkajšej úpravy, s vlhkými vlasmi, vo vyťahanom tričku, v teniskách a roztrhaných rifloch som vykročila medzi civilizovaných ľudí, aby mi počas cesty zavolala Zdena ešte raz a oznámila, že ideme do kasína. Prevrátila som očami, opýtala sa jej či sa nezbláznila, že som vyšla zo sauny, že fakt nie som adekvátne upravená, aby som vzápätí mávla nad tým všetkým rukou a povedala si, no a čo a o chvíľu som sa ocitla na nejakom dámskou dejchánku v kasíne Olympia.

Konala sa Ladies night, kde sa fotilo, maľovalo, česalo, pil sekt a hrala ruleta. Kde účastníčky, pred tým, než sa rozhodli podstúpiť nejakú úpravu sa poriadne vystajlovali a nahodili do toho najlepšieho čo mali doma. Kde som prišla priamo zo sauny a cítila som sa ako Zdena pred pár mesiacmi, keď sa ocitla vo vyhlásenom Le Club, ktorý sa tvári ako niečo viac, v ružových teplákoch s nápisom pink panter. Nejako som tam nezapadala, ale neriešila som to. Tešila som sa, že vidím Zdenu a že prišla aj Blonde. Tešila som sa z toho, že sa nám darí stretávať raz týždenne, aj keď to nemáme dopredu určené, určené je len pravidlo, pravidlo raz týždenne musí byť.

Stretla som tam starých známych a zoznámila s novými. Hlavne s jednou osobou, budem ju volať zatiaľ Es. Es je o štyri roky mladšia, neskutočne pekná, chytrá a príjemná blondína. Es pracuje v rovnakom biznise ako ja a s Es sme preberali pracovné veci paradoxne previazané na minulosť, s Es sme našli veľa spoločných známych, spoločných záujmov a jednoducho sme si sadli a s Es som sa dopustila malého prehrešku a aj keď som na začiatku odmietla kvantá neplateného sektu, tak som neodmietla pozvanie na Martini, prišlo mi to jednoducho symbolické. Pokiaľ som objavila čaro vína, pila som občas Martini, Martini Bianco a teraz tu bola Es a navrhla Martini. Sama pre seba som sa pousmiala a vychutnala si ho. 

Večer sme ukončili fotením. Zatiaľ čo po celý večer som odmietala fešného fotografa, ktorý mal obsedantnú potrebu fotiť nás, tak na záver som sa nechala ukecať na bláznivé fotenie troch sliepok, kde sme sa hrali na modelky a usúdili sme so Zdenou, že musíme absolvovať opätovný kurz modeliek.  

Kurz modeliek je naša prvá dovolenka, kde sme sa so Zdenou vlastne spoznali a kde sme si každá priniesla svoj prvý foťák, ktorý sme na sebe skúšali ako o život. Dovtedy sme žili partnerským životom a fotografické prístroje boli doménou mužov a nie nás. Fotenie som rozšírila medzi všetkých nových ľudí, s ktorými som sa následne spoznala a za posledné tri roky mám toľko fotiek ako nie za celý život. Takže každý náš výlet, každá naša akcia začína a končí fotkou.

Fotkou, ktorá najlepšie opisuje, ako to vlastne bolo. Fotky jednoducho neklamú. Fotky zachytia vnútorný svet.

Na tých mojich včerajších sa odrážala pohoda, u Zdeny bolo vidno strach a u Es nepokoj...

U Blonde by som videla šťastie, ktoré nie je zachytené. A tak.

Jednoducho veselý deň, bez veľkých myšlienok, len s veľkým odhodlaním vydržať...

Hm, práve mi napadlo, že keď nie je žiadny chlap, tak nič dramatické sa u mňa nedeje, to nás čaká nudné písanie. :D

Deň stojedenásty

Ostala som doma a užila si to. Ráno som odbehla na obočko. Upravené obočie je základ, je to jedna z mála vecí, z ktorých som neupustila, ktoré jednoducho musia byť. Potom som vyzdvihla permanentku do sauny, najvyšší čas chodiť opäť, mám ju za rohom a je strašne lacná. V mäsiarstve som kúpila čerstvý pečeňový syr ako takú malú delikatesu. Milujem ho, a keď miluješ, nie je čo riešiť. V malých potravinách som zakopla o lístkové cesto a spomenula som si na zošúverené jablká v košíku, buď ich vyhodím, alebo s nimi niečo urobím. Rozhodla som sa pre možnosť B a urobila som primitívne, ale strašne chutné jablká v župane. Boli delikátne. Pustila som sa aj do malého upratovania, aby som si skrátila čas čakaním na telefonát o tretej, kedy sme si mali spresniť podmienky.

Pchala som do seba jablká v župane, keď zazvonil telefón. Bolo sedem minút po tretej. Bavili sme sa asi štyridsať minút. Na začiatku boli overené sprostredkované čísla, ktoré som spresnila. Postupne sa vysvetľovala variabilná zložka, na ktorej vplyv mám minimálny, ale jej výška je zaujímavá a môj individuálny podiel je len štvrtinový. Potom prechádzal tzv. pracovné pomôcky, čo mi bolo veľmi smiešne, už len spomenúť stravné lístky a dostanem sa do kolien. Reč prišla aj na auto. Ponúkajú škodu, vysvetlila som, že nepotrebujem auto, že ocením príspevok na auto a začali sme prepočítavať. 

Tá myšlienka s príspevkom mu nebola nesympatická, len sa s ňou on asi ešte nestretol, respektíve si neuvedomil, že príspevok na auto je spôsob ako môže firma šetriť, a tak si to potreboval sám prepočítať. A samozrejme sme si určili termín nástupu.

Má pripraviť ponuku. Termín som dala do piatku, pripomenula som im, že mám aj inú alternatívu, a že sa musím vyjadriť. Budúcu stredu mám ísť do Čiech, nechce sa mi tam ísť, ale asi treba viac možností. Viac potvrdených možností, aj keď v hlave mám úplne jasno, ktorý smer je ten správny pre mňa.

Podvečer som sa pustila do prepočítavania. Ak dostanem príspevok na auto, nemuselo by to byť zlé. Všetko popri tom by som si mohla odložiť a dorovnať mínusy na účtoch. Nevyskakovala by som, ale bola by som na nule v priebehu roka. Tá predstava sa mi veľmi páči. Stačí sa správať rozumne.

Možno nie tak ako včera. Včera som si dopriala malú veľkú odmenu, kúpila som si šaty a košeľu do práce. Pozitívne je, že boli z výpredaja  ako za starých časov, keď som na ne nemala a čakala, či budú v zľave. Ak tam boli, znamenalo to, že sú mi súdené a kúpila som si ich, ak nie mávla som rukou a včera tam boli a ja som rukou nemávla, pridala som k nim ešte košeľu a tá až v takej veľkej zľave nebola. Bola drahšia ako šaty. Avšak je božská a vyzerám v nej fakt dobre, len to chce zbaviť sa brucha a úzku sukňu. Mám oboje, aj brucho aj sukňu.

Večer som poňala relaxačne. Poctivo som si zacvičila, dala vaňu, preskakovala z pravej strany na ľavú, obzerala sa v zrkadle a rozmýšľala, že by som zajtra mohla vydržať nežrať. Je spln, že by som to poňala tak trochu aj ako skúšku vytrvalosti. Tá košeľa stojí za zbavenie sa brucha, rovnako ako kopec iných visiacich na vešiaku, ktoré nemôžem obliecť presne z toho istého dôvodu.  

Uvidím, odhodlanie rozhodne je a ak nevyjdem z kancľu, tak by som reálne mohla byť len na vode, prípadne na káve.

Nevyzerá to celé vôbec zle, vyzerá to priam skvele, aj ponuka, aj šaty a vôbec všetko celé.

Stačí utiahnuť opasok, ísť step by step pekne pomaly a z mínusov sa časom stanú nuly...

Deň stodesiaty

Ani neviem, čo napísať. Písanie o pozitívnych momentoch života mi nejde zďaleka tak dobre ako písanie o mojich sračkách. Včera bol úžasný deň. Ukončila som tréning. Stretla skvelých ľudí a uvedomila si, že som urobila veľký pokrok aj vďaka tréningu, ktorý ma inšpiroval k mnohým krokom.

Vidím tam určitú symboliku. Začala som písať na začiatku tréningu. Zotrvala stodesať dní a dostala ponuku, ktorá bude spresnená dnes, na stojedenásty deň, presne tak ako som tu kedysi spomenula, bez toho, že by som tušila, že to bude práve tento deň. Spomenula som skutočnosť, že budem písať stojedenásť dní a potom budem pokračovať s iným označením a možno s menšou frekvenciou.

Dnes mám tak trochu chuť si pomôcť knihou Vrchy a údolia a urobiť si malú vlastnú rekapituláciu. Chcela som to urobiť, už keď som ju pred mesiacmi dočítala, ale tuším až dnes je ten správny čas. Dnes ostávam doma a mám čas a čo viac, mám strašnú chuť.

Moje vrchy a údolia

„Je celkom prirodzené, že každý má v práci i v živote vrcholy a údolia.“

K tejto myšlienke ani nie je čo napísať, je to jednoducho holý fakt a keby to bolo inak, boli by sme dokonalými bytosťami a dokonalosť vzbudzuje vo mne predstavu o nudnej kráse.

„Vrchy a údolia nie sú iba dobré a zlé časy, ktoré ťa postretnú. Sú aj tým, čo cítiš vo vnútri, a sú odpoveďou na vonkajšie udalosti.“

Často na to myslím, retrospektívne si prehrávam svoj život a utvrdzujem sa v tom, že mám počúvať svoju intuíciu, že sa nemám nezmyselne pokúšať a znásilňovať veci, ktoré prichádzajú, že sa mám z nich poučiť a ísť ďalej. Nerobila som to, vždy som bojovala, bojovala s vlastnou intuíciou a odhodlaním, že veci budú také ako budem chcieť a nič a nikto mi v tom nezabráni. Moje obľúbené heslo „nič nie je nemožné a just do it“ je síce veľmi fajn, ale z odstupom času, si dovolím tvrdiť, že všetko má svoj čas, skúsiť určite treba, ale nemalo by to byť v mojom prípade v rozpore s mojou vlastnou intuíciou, ktorá je úžasne dobrá. Potvora.

„Vrchy a údolia sú navzájom spojené. Chyby, ktoré urobíš dnes v dobrých časoch, povedú k zajtrajším zlým časom. A múdre veci, ktoré urobíš dnes v zlých časoch, povedú k zajtrajším dobrým časom.“

Chyby, chyby, chyby, hm. Vzdanie sa zodpovednosti za samú seba je fatálna chyba. Presne to som urobila. Vzdala som sa zodpovednosti za seba, začala som pochybovať o sebe, o svojich rozhodnutiach a nechala som sa len tak unášať životom v zmysle hesla „nejako bude“. Nechala som to na iných a tak to aj vyzeralo. Má to, ale pozitívny vedľajší aspekt, objavila som čaro písania a to považujem za múdru vec v zlých časoch. Ohromne mi to pomohlo. Obyčajné vypísanie sa.

„Vrcholy sú okamihy, keď si vážiš to, čo máš. Údolia sú okamihy, keď túžiš po tom, čo ti chýba.“

Vždy som si vážila svoju rodinu a priateľov a nevážila som si peniaze, nevážila som si svoju slobodu, ku ktorej som sa hlásila, a ktorá je pre mňa jedna z najdôležitejších hodnôt. Nemyslela som na to, čo bude, správala som sa tak nezodpovedne, že sa to viac už snáď ani nedá. Rozmýšľala som vo veľkom a opovrhovala všetkým malým, aby som neskôr v údolí mohla opätovne zatúžiť po svojej slobode, finančnej slobode. Spätne som si prechádzala koľko som mala peňazí a o koľko som prišla svojimi nezmyselnými rozhodnutiami. Tie čísla sú tak strašné, že ich nemám odvahu tu napísať. Pochabosť, moja obyčajná pochabosť, alebo len neskromnosť v tom čase?

„Vonkajšie udalosti nemôžeš mať vždy pod kontrolou, môžeš však ovládať svoje osobné vrchy a údolia tým, v čo budeš veriť a čo budeš robiť.“

Neovplyvním skutočnosť, že ma niekto nemiluje, ovplyvním, len skutočnosť ako sa s tým vyrovnám. Ja som sa s tým vyrovnala po svojom. Začala som pochybovať. Pochybovať o sebe a pochybovanie je cesta do pekla, alebo k poznaniu?

„Cesta z údolia sa ukáže, keď sa rozhodneš na všetko pozerať inak.“

Cesta z údolia sa ukáže, keď si začneš veriť, to je začiatok. Veriť v sám seba, veriť, že mám všetky zdroje, ktoré potrebujem a ostatné príde v ten správny čas. Je neuveriteľné ako dôležitá je otázka správneho načasovania. 

„Údolie zmeníš na vrchol, keď nájdeš a použiješ to dobré, čo sa skrýva v zlých časoch.“

Poznanie, že mám všetky zdroje, ktoré potrebujem, že zmena nie je nutná, je priam nevyhnutná, že priatelia sa ukážu v tých zlých časoch, a že si treba veriť, nevŕtať sa v minulosti a klásť si otázku, čo mi to malo povedať, kde je to poznanie. Aspoň tak to vidím ja.

„Medzi vrcholmi sú vždy údolia. To, ako sa vyrovnáš so svojím údolím, predurčí, ako skoro dosiahneš nasledujúci vrchol.“

Toto bolo moje prvé veľké údolie, a aj keď to ta nevyzerá, lebo mnohé veci vyzerali inak, trvalo štyri roky. Štyri roky poznania.

„Plošina môže predstavovať čas na oddych, premýšľanie a obnovu síl.“

Mojou plošinou bol minulý rok asi prvý polrok, kedy veľa vecí bolo už uprataných, ale ešte som nebola dostatočne silná, aby som mohla kráčať hore. Také to nakopnutie prišlo opätovne v septembri, presne keď som začala opäť písať. Písanie v čase, keď som na plošine by bolo asi veľmi nudné, ale kto vie. Tak nejako to cítim.

„Zlé časy môžeš prežívať menej často, ak si budeš vážiť a múdro riadiť svoje dobré časy.“

Pravda. Nič len pravda.

„Najčastejší dôvod, pre ktorý opustíš vrchol priskoro, je arogancia maskujúca sa za sebadôveru. Najčastejší dôvod, pre ktorý zostaneš pridlho v údolí je strach maskujúci sa za pohodlie.“

Nad týmto som veľa rozmýšľala, čo to bolo u mňa a svojim spôsobom to naozaj bola moja arogancia, že dokážem zmeniť veci k svojmu obrazu, lebo to tak chcem. Ale nemôžem meniť veci, na ktoré nemám dosah, za ktoré nie som zodpovedná, nemôžem meniť niekoho, len preto, že mi zrovna nevyhovuje jeho rozhodnutie, ktorým ničí moju, nie jeho, ale moju predstavu o živote. A potom to ide rýchlo. Sklamanie. Pochybovanie. Pád. 

Dôvodom, prečo som zostala pridlho v údolí a boli to dva roky, kým som sa rozhýbala, bol strach, čo bude ďalej. Maskovala som ho za svoje finančné pohodlie a neriešila. Peniaze mi stále padali samé a myslela som asi, že budú padať stále. Obhajovala som samu seba za vetu, že mám na to nárok, že si to zaslúžim a užila som si to, alebo len posúvala, čo muselo prísť. Venovala som radšej pozornosť druhým ako sama sebe, lebo pred sebou som mala strach a vždy je ľahšie riešiť druhých ako seba. Je veľmi zábavne si to takto písať a smiať sa, lebo presne to robím, smejem sa nad svojou naivitou.

„Skvelý spôsob, ako sa dostať na ďalší vrchol, je nasledovať svoju zmysluplnú víziu. Predstav si sám seba, ako sa tešíš zo svojej lepšej budúcnosti, a to tak podrobne, konkrétne a vierohodne, že sa čoskoro budeš tešiť z činov, ktoré ťa tam dovedú!“

V snívaní som majster a vo vytváraní vízii, absolútny, len to rozhýbanie mi trošku trvá. Respektíve spresním, len tá vytrvalosť mi trošku chýba. Ja ani neviem koľko krát som začala. Veľa, veľmi veľa. Pozitívne je, že som sa aspoň po kúskoch posúvala, aj keď ma to občas hodilo späť. Vytrvalosť je moje slovo. Vytrvalosť.

„Bolesť v údolí ťa môže prebudiť, aby si uvidel pravdu, ktorú si si predtým nevšímal.“

Napadne mi chrbát, nespavosť, priberanie toto sú veci, ktoré ma sprevádzali, a ktoré boli len odrazom toho, čo sa dialo vo vnútri. Očakávanie, že ma niekto zachráni, a že to bremeno života, nevládzem niesť sama. Strach z toho, čo bude. Zajedanie stresu, doslovné ukludňovanie sa jedlom a ak budem k sebe úprimná, nikdy som tak veľa nepila. Nie že by to bolo denne, to nie, ale napadlo mi to v súvislosti s priberaním. Pila som neporovnateľne viac ako predtým. Pribrala som trinásť kíl. Moja pôvodná váha bola päťdesiatdeväť. Vždy to bolo číslo pod šesťdesiat. Teraz je to šesťdesiat  šesť a šesťdesiatdva bude pre mňa skvelé číslo, predsa len treba už trošku racionálne počítať s vekom.  

Hm, celkom zaujímavá bilancia a potom sa čudujem, prečo sa nevopchám do starých kostýmov. Občas by som sa mala zamyslieť nad svojimi očakávaniami.

„Moje údolie je strach.“

Strach je brzda, písala som to už veľa ráz. Strach tu nemá miesto.

„Keď si na vrchole, vyhýbaj sa presvedčeniu, že veci sú lepšie, ako v skutočnosti sú, alebo horšie, ako v skutočnosti sú, keď si v údolí. Spriateľ sa s realitou.“

Jo jo, v klamaní samej seba by som si mohla tiež udeliť medailu. Aj hore aj dole...

„Osobný vrchol je víťazstvom nad strachom.“

Totálne absolútne, absolútne totálne.

„Vrchol si tvoríš, keď skutočne nasleduješ svoju zmysluplnú víziu. Strach v tebe opadne a budeš vyrovnanejší, úspešnejší.“

Snažím sa o tom, moju víziu som tu opisovala viac ráz. Určite sa cítim vyrovnanejšie, až sa ma občas okolie pýta, či na niečom šliapem. Pozitívne myslenie a optimizmu mi boli vždy blízke. Úspešnejší? Neporovnateľne úspešnejšia, teším sa z každého maličkého úspechu, ktorý príde, teším sa opatrnejšie a viac si to precítim, nenechávam sa unášať do extrémov ako v minulosti a viac sa držím pri zemi a radosť je oveľa intenzívnejšia. Znie to zvláštne, ale často narážam na obyčajné slzy šťastia, alebo len takú hlúpu hrču v krku, po ktorej nasledujú dlhý výdych, hlboký nádych, poďakovanie a moja malá pochvala. Nejako častejšie ďakujem a neberiem tie veci, ako samozrejmosť.

„Z údolia sa dostaneš skôr, keď dokážeš zaujať voči sebe odstup: v práci tým, že budeš užitočnejší, a v živote tým, že budeš viac milovať.“

Hm, asi áno, ja mám skôr na pamäti tri obyčajné slová „pokora, bejby, pokora“.

„Podeľte sa inými.“

To som začala robiť, keď som sa rozhodla pre svoj prvý blog. Odkryla som sa svojej ratolesti a aj vďaka nemu sa nám podarilo vytvoriť ten vzťah, ktorý máme a ktorý sme s prestávkou jedného roka mali. Potom prišiel druhý a tretí, kde som  zdieľala  všetky svoje údolia a vrchy, aj keď občas som sa pristihla pri myšlienke, toto ani nemôžem napísať, lebo budem okamžite vyhlásená za psychopata. Fakt mi to napadlo, o to viac bolo pozitívne zistenie, že v tom nie som sama, že v tých riadkoch sa občas nájde aj niekto iný a táto skutočnosť podporuje moje presvedčenie pokračovať, síce fakt netuším ako budem kvetnato opisovať momenty šťastia, ale snáď s malou dávkou irónie a sarkazmu by to mohlo ísť.

Zvláštne. Zvláštne ako ten čas letí...