Neviem ako začať. Ako sa začína po dlhšej odmlke? Opíše sa okolie? Zachytí sa myšlienkový chaos? Alebo len tak sa otvorí stránka a píše sa čo príde na rozum? Neviem. Netuším, ale tu som, sediaca v kaviarni, presne tak ako som si to sľúbila pred rokom, kedy som si povedala, že v rámci spoznávania staro nového mesta budem chodiť vždy do nejakej novej kaviarne s dobrou hudbou, optimálne živým klavírom. Zámer bol písať si a byť medzi ľuďmi. Možno to bolo naopak. Byť medzi ľuďmi v cudzom meste a písať si postrehy dňa. Tak to bolo v pláne, v pláne pred rokom.
Môj posledný zapis bol z nedele.
Vyznieval optimisticky a vyrovnane, možno odovzdane. Akokeby som
vedela čo príde a ja som to pritom netušila. Je to celkom zvláštne pozerať
sa na to s odstupom a následne si poznamenať, čo vlastne bolo ďalej.
Rozmýšľam ako to nazvať. Šok? Prvé slovo mi napadlo šok. V pondelok
prišiel šok, ktorý ma paralyzoval od písania, ale nie od chuti ísť ďalej.
A tak som išla, o pár stoviek kilometrov ďalej, do mesta,
v ktorom sa cítim ako na prázdninách.
Here I am. Presne na tento nápis som vytrvalo čumela dnes vo fitku
na bežiacom páse, na ktorý som nabehla takmer po dvoch mesiacoch. Vtedy sa
udiali podobné zmeny ako pred rokom, len tento raz som bola lepšie pripravená
a nenechala som nič na náhodu. Možno by som mohla napísať, že náhode som
dopomohla. Kto vie? V každom
prípade, tu som a snáď aj zostanem.
