O ničom

Môj žalúdok sa chveje nervozitou. Nie som schopná nič normálne robiť. Len tak čakám, kedy tento deň skončí a príde piatok. Po pri tom sa nekontrolovateľne upokojujem jedlom. Rozmýšľam ako ráno zapnem nohavice. Z toho množstva čokolády a koláčov mám akurát tvrdé nafúknuté brucho.

Záleží mi na tom. Záleží mi na tom dostať sa ďalej. Dostať svojim spôsobom druhú šancu v odvetví, v ktorom som zlyhala. Vyhýbala som sa mu roky, ale teraz, teraz to jednoducho chcem dať a obstáť. Nie je čas utekať. Je čas na otvorenú konfrontáciu.

Neviem sa rozpamätať kedy som mala takýto stav a či vôbec. Zvyčajne mám malé chvenie v žalúdku pred stretnutím, ktoré prvým slovom opadne a potom je pohoda, ale dnes? Dnes sa nespoznávam.

Totálna ničotnosť spojená s úzkosťou. Potrebujem sa uvoľniť.

Streda

Včerajší deň  bol o nekonečných pubertálnych rozhovoroch s Janou, osobou staršou odo mňa, ktorej emócie lietajú ako nepravidelná sínusoida s veľkým rozptylom. Celý deň sa riešilo, ako kto čo myslel, čo tým chcel povedať, kedy je popoludnie, prečo nechodí, kde do čerta je a tak ďalej. Miestami som krútila hlavou a hovorila si, na staré kolená nám tu niekto osprostieva, kde je nejaký zdravý rozum, prečo vôbec toto detinské chovanie z pieskoviska, na čo sú dobré tieto nekonečné analýzy a tanečky, normálne si predsa zavolám, stretnem a neriešim, dohodnem si pravidlá, veď sme predsa dospelí a nenechám sa oberať o energiu malichernosťami typu – ako to myslel.

Nahliadla som sama sebe do minulosti, vybavila som si zopár podobných scén a sama pre seba som si zavrtela hlavou, tak toto nie. Nechcem byť otrokom vlastnej neschopnosti akceptovať skutočnosť, že niekto iný uvažuje inak ako ja. Overilo sa mi jednoduché pravidlo. Chlap, čo má záujem koná, ten čo nemá nekoná a ten čo nevie, čo chce, toho nechcem ja. Funguje. Absolútne funguje. Najhoršia je posledná možnosť a s ním súvisiaca masochistická tortúra žien neustále obhajovať jeho činy, ktoré sú vlastne nečiny, hľadať pozitívne dôvody a klamať samu seba, že veci sú lepšie ako v skutočnosti sú, lebo ich tak chceme vidieť, lebo chceme byť klamané, alebo len veriť na šťastné konce. Veľa ráz som to robila rovnako, fakt viem o čom hovorím.

V každom prípade, na konci dňa bolo poďakovanie. Jana si zašukala a mne napadlo, že toto fakt nechcem. Nechcem prežívať celú túto emočnú masochistickú tortúru, aj keď sme sa zhodli, že je skvelé, že sme ešte schopné užiť si každú emóciu, že neostala u nás absolútna zatrpknutosť.

Podvečer som si prečítala maily a na malú chvíľu sa mi zastavil dych. Spôsobil to nesprávny názov predmetu v správe. Dostala som informáciu, že niekto prijal ponuku a tak sa so mnou nepočíta, v predmete zostal názov spoločnosti, o ktorú mi momentálne ide. Správa sa viazala na inú. Bolo to zvláštne. Pocítila som strach spôsobený svojou nepozornosťou. Mala by som sa viac uvoľniť a rozšíriť možnosti. Zatiaľ ide všetko ako potrebujem, akokeby sa uvoľnila nejaká energia. Nechcela som o tom písať, lebo som sa bála, že by som to zakríkla. Bála som sa na to myslieť, ale na druhej strane si teraz hovorím, buď odvážna a ver svojim myšlienkam, neboj sa ich. Tak sa nebojím, zajtra mám ďalšie stretnutie, tento týždeň tretie. Druhá strana povedala, že som šarmantná a energická a Jana povedala, konečne sa to niekomu páči. A ja? Ja som sa usmiala, potešila a pripomenula si, že dôležitý bude výsledok. Uvidíme zajtra, teraz sa treba uvoľniť.

Beh alebo sex?

Nezastaviť

Nezastaviť, dôležité je nezastaviť sa počas dňa. Zastavila som a nevedela sa vrátiť späť. Musím si to pripomínať, musím byť viac disciplinovaná. Zastaviť môžem po piatej, ale dovtedy musím niečo robiť, aby som neupadla do nekontrolovateľnej letargie. Oddychuje sa cez víkend a po piatej, medzitým nie.

Zajtra to bude lepšie, dnes to už nezmením, ale pripomenúť si to môžem.

Pokriky

Domov som sa vrátila v euforickej nálade. Nič mimoriadne sa neudialo. Mala som len obyčajné stretnutia, ktoré priniesli slovné barličky ako pochvalu a celkový pocit uznania. Tešila som sa z toho a brala som to ako také vonkajšie potvrdenie, že som na dobrej ceste. Napadlo mi, že potrebujem tieto potvrdenia, že je síce fajn, že ja viem, ale že je to ako s tou pravdou. K čomu mi je pravda, keď som osamelá v jej zdieľaní. K čomu mi je skutočnosť, že ja viem, keď som osamelá v jej zdieľaní.

Tie slovné barličky sú ako pokriky okoloidúcich na ceste, povzbudzujúce ísť ďalej. Chvíľu som sa zamýšľala nad tým, že by som sa chcela dostať do stavu, že ich nebudem potrebovať, že budem tak vyzretá, že bude dôležitý môj vnútorný pokoj, moja vlastná pochvala. Rozmýšľala som ako to majú nejakí budhistickí mnísi, alebo nejaká matka Tereza, či naozaj dokážu byť šťastní aj bez týchto externých konfirmácií. Určite sa dá žiť bez nich, ale s nimi je to nejako lepšie.

Stále si myslím, že je dôležité, že ja viem, že ja sa pochválim, ale rovnako fajn sú aj pokriky okoloidúcich, jediný rozdiel je, že čokoľvek robím, robím kvôli sebe, nie kvôli pokrikom.

Miestenka

Pôvodne som chcela napísať, že po šiestich mesiacoch som opäť vo vlaku, úplne som zabudla na akciu z pred dvoch týždňov. Jediný rozdiel teraz je smer, dĺžka trasy, rozhodnutie písať si a počúvať hudbu. Sedím rovnako debilne ako naposledy, proti smeru vlaku a dívam sa do minulosti. Nedá sa presadnúť. Znamenalo by to prejsť niekoľkými vagónmi a nájsť miesto bez miestenky.

Hm, miesto bez miestenky. Akokeby sa dala kúpiť miestenka do budúcnosti.

Počúvam pesničky na behanie. Prvú si opakovane prehrávam niekoľko krát, jedenkrát mi nestačí. Mám potrebu si precítiť každé jedno slovo. Slová v pesničkách sú dôležité, aspoň pre mňa. Samozrejme, vždy ma najskôr osloví melódia, ale to čo pretrvá a k čomu sa vraciam je postavené na slovách, ktoré vyvolávajú nejakú emóciu. V živote to je inak. Tu záleží na činoch, a keď chcem byť klamaná, chlácholená, obsypaná lacnými komlimentmi a prázdnymi gestami, občas na slovách.

Do kelu, práve skončila baterka.  Ešteže som myslela včera na to, ako si ju mám dobiť. Myslieť nestačí, treba konať. Aj pán sprievodca koná a drezíruje mladého muža oproti, ktorý si kupuje lístky v Bratislava, lebo v Brne sú drahšie a tak prvú cestu mal z Brna a nie z Bratislavy. Údajne má byť prvá cesta zo stanice, kde si kúpim lístok. Príde mi to divné, ak mám platný lístok, je to predsa jedno. Chvíľu zvažujem, či sa zapojím do ich rozhovoru. Nakoniec nerobím nič, len úsmevom sympatizujem s mladým mužom. Obdobie zachraňovania mám už za sebou, nech si poradí sám.

Slečna vedľa zvliekla neforemný žmoľkový sveter, aby odkryla lacný krajkovaný top. Napadne mi aké mám šťastie, že mladá má vkus a niečo takéto by na seba nedala. Slečna intenzívne pracuje na make-upe a starší zachmúrený muž oproti si úchytkom oka vychutnáva tento pohľad. Inak sa tvári, že číta leták z Tesca. Celkom vtipná zostava je tu dnes.

Sedím v dvojke. Prišlo mi zbytočné byť v jednotke, keď sa veziem rovnakým vlakom a rozdiel je len v osadenstve. V jednotke by som sedela s bývalým ministrom, ktorého som dnes na stanici zahliadla a s ktorým som zvykla cestovať do Prahy v minulosti, alebo s chlapcami z poradenských firiem v tmavých oblekoch. Takto to mám pestrejšie. Pohľad von oknom je rovnaký a na pohľade vo vnútri nezáleži. Aspoň nie dnes.

Do hlavy sa mi vracia myšlienka o miestenke do budúcnosti, či sa dá kúpiť. Zvykla som tvrdiť, že každý si je strojcom svojho šťastia, že každý musí prebrať zodpovednosť za svoje činy, že nič nie je nemožné, že stačí len niečo urobiť a stále si to myslím, ale tá miestenka sa dá kúpiť, tá cesta sa dá skrátiť a nie je nutné sa prechádzať po vlaku a hľadať voľné miesto. Na začiatku sa stačí dobre narodiť, potom dostať dobrú výchovu, neskôr vzdelanie a až následne si strojcom svojho šťastia.

Dá sa to aj inak, začnem pobehovať po vlaku a hľadať svoje miesto. Občas budem kľačať na chodbe, občas stáť v smrade pri záchodoch, sem tam zabudnem vystúpiť, alebo vystúpim skôr a možno jedného dňa nájdem to svoje miesto. Budem si môcť vybrať medzi dvojkou a jednotkou. Na začiatku mi bude stačiť dvojka, dôležité bude sedieť. Neskôr budem chcieť jednotku dôležité bude sedieť pocitovo v lepšom a potom? Potom si uvedomím, že v tom nie je rozdiel a základná funkcia je splnená, či som v jednotke alebo v dvojke.

Tak prečo vôbec sedieť v jednotke? Prečo mi nestačí stále dvojka? Lebo som malicherná? Lebo mám rada komfort? Kvalitu? Alebo len možnosť voľby?

V prípade handier a spotrebných vecí, by som odpoveď poznala, povedala by som si, nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci a pripustila by som myšlienku, že kašmír je jednoducho lepší ako akryl. Argumentovala by som skutočnosťou, že sa nerada lúčim s vecami, že v čase by som kúpila v rovnakej cene  viac kúskov, ktoré by sa medzitým rozpadli a v konečnom dôsledku by som nič neušetrila. To mi dáva logiku.

I keď by sa dalo argumentovať aj v opačnom garde, akryl by mi umožnil viac kúskov v priebehu času, čo by tiež nemuselo byť zlé, ale vzhľadom na to, že som konzerva, ktorá má rada kvalitu, by zvíťazila prvá argumentácia.

Ale v prípade vlaku, bytu, auta je to o čom? O tom istom. Chcem to čo sa mi páči, alebo nič.

Pamätám sa ako som bola istý čas bez auta. Bola som bez neho vedome, povedala som si, že buď budem mať také podľa mojich predstáv a možností, alebo žiadne. Musela som sa s ním stotožniť. Teraz ho mám. Bola to absolútne najhlúpejšia kúpa a bola to moja voľba.

Páči sa mi možnosť voľby a o tom to je, o možnosti, ktorá mi umožní byť občas malicherná, hlúpa, tešivá, alebo len vo vývoji...  

Miestenka do budúcnosti...

Chcem ju vôbec?

Chcem mať tú možnosť...

p.s. práve som si dočítala, čo mi behalo po rozume vo vlaku, haluz na entúúúúúú, viac piť, menej písať Vesperka!