Prebudenie z ľahkej opice je vždy veselé. Obzvlášť, keď sa ocitnem v cudzej posteli a pri pootvorení jedného oka sa mi krúti celý svet. Rýchlo ho radšej zavriem a budem sa tváriť, že je to len sen, že tento môj posledný úlet nie je žiadny výkrik do tmy, ale dokonale premyslený plán ako znovu začať. Začína sa vždy predsa s čistou prázdnou zresetovanou hlavou, ktorá si radšej nič nechce pamätať a keby predsa len niečo sa jej v nej mihlo, chce veľmi rýchlo zabudnúť. Chce mať okno. Chce mať nič. Tmu. Čistú tmu. Len tmu.
Zaspávam. Nejaká ruka ma hladí. Rozmýšľam či sa mi to sníva, alebo je to tá osoba zo včera. Tá nohatá rukatá detinsky sa tešiaca z mojej prítomnosti a lačne bažiaca po malých náznakoch nehy, ktorú odmietam dať. Robí mi to dobre. Ranné hladenie asi nikdy nikomu ešte neublížilo. Moju malú rannú extázu vyrušujú len nejaké divné zvuky hladiaceho. Prichytím sa pri myšlienke „čo to je, toto nie“, a v podvedomí ma strasie. Napriek tomu ostávam, nechcem si nechať ujsť príležitosť ľahko získaných endorfínov. Brušká prstov sú neodolateľne hladké a príjemné na dotyk, len tie strašné zvuky ničia ranné snívanie. Pomaly kĺžu po celom mojom tele, nohavičky miznú v útrobách deky a ja sa zmietam v slastnom orgazme, ku ktorému si dopomôžem malým usmernením hladiacej cudzej ruky. Ta neohrabanosť mi je svojim spôsobom sympatická, ale iba na malú chvíľu, presne do momentu, keď si spomeniem na Šaleného, prvotriedneho šukača, ktorý teraz nie je k dispozícií.
Odsuniem ruku a tvárim sa, že to nebol dobrý nápad. Aj chcem aj nechcem pokračovať alebo presnejšie chcem pokračovať, ale len podľa vlastného scenára, ukojiť svoj hlad bez svojich výčitiek svedomia a cudzích debilných očakávaní. Pootvorím oči a plafón sa stále točí, v ľavom zornom uhle zahliadnem rozmazaný chudý chrbát. Rýchlo ich zavriem. Nejde to. Neoklameš ju. Môže byť aj pán dokonalý, keď to tam raz nie je, nepomôžem si, nemala by som na to žalúdok, ta posteľ je pre mňa dôležitá. Viem, že nemôžem mať mikrovlnku, chladničku, sporák, žehličku v jednom, ale stále musia fungovať aspoň základné funkcie, ktoré nechcem hľadať inde.
Rozmýšľam ako to má Ráchel, často zvykne hovoriť ako si to urobí tak to má, ale žiadne veľké terno, súloží tak päťkrát do roka, Sharon je na tom lepšie má to tak raz za desať dní. A ja? Ja po šesťmesačnej pauze som narazila na Šaleného, prvotriedneho šukača, pri ktorom si vždy spomeniem na Sharonkine slová „kto nemal vychodňára, nevie čo je sex“. Vždy som sa na tom smiala, ale teraz môžem potvrdiť prvá liga je proste prvá liga a z prvej sa ťažko prechádza do štvrtej. Celkom by ma zaujímalo ako to má druhá strana.
Mizerné štatistiky.
Schádzam dole a medzi rečou prehodím, že sa budeme tváriť, že sa nič nestalo. Pôvodný zámer vypariť sa pred úsvitom mi nevyšiel a tak zľahčujem ranné očakávania a nezrealizovanú rannú erekciu táraním o včerajšom večere a obdivovaním nových doplnkov v novom dome, ktoré sa tam objavili po mojich nedbalých komentároch na poslednej návšteve. Teší ma, že počúval aj keď si uvedomujem, že v tomto dome bývať nebudem. Naše plány so Sharon sú ta tam a kočíková mafia sa konať v tejto lokalite nebude.
Držím šálku v oboch rukách a obzerám si hladiaceho. Má pekné nohy, dlhé a pevné. Oči zastanú na zadku, ktorý je zahalený trenkami a útlom páse. V duchu krútim hlavou. Je to moc útle a cítim sa ako veľká žena, chýba mi tam chlapská náruč. Chýba mi tam pocit istoty, bezpečia, ochrany.
Nie je tam.
Jednoducho tam nie je.
