Zatvárajú sa mi oči, upadám do spánku, aby som sa následne prebrala
a opakovane upadala do pavučiny nepochopiteľných myšlienok,
prenasledujúcich ma posledné dni. Ako sa to len pýtam často sama seba? Ako sa
dá ukončiť, niečo čo ani nezačalo? Alebo má zmysel začať niečo, čo je odsúdené
na zánik? Prípadne, prečo zotrvávať v niečom, čo viem, že skončí.
Potom sa zastavím., hlas v hlave stíchne a pretočím stranu.
Na malý moment opäť začnem šrotovať a myslieť na prácu. Posledné dni,
týždne nemyslím na nič iné. Len si ukladám priority, dumám na čo všetko som
zabudla, ako to stihnuť čo najefektívnejšie a pritom sa nezblázniť. Ako
vypnúť hlavu. Dnes som ju vypla. Vypla som ju príchodom na letisko, kde som sa nechala
opantať malými obchodmi a prehrabávanie v regáloch mi pomáhalo
naladiť sa na malý reset v podobe predĺženého víkendu po dvoch rokoch. Bolo
to len pár minút, presne do prvého zahriaknutia vlastnou ratolesťou. Nasrala
ma. Nasrala ma skutočnosť, že mi nedovolila vypnúť, že ma vrátila späť do
reality a pritom som mala úplne iný
plán.
Stojím v letiskovej hale. Obzerám si ľudí okolo. Podvedome sa
zameriavam na páry. Všímam si absolútne hlúposti a v duchu si
predstavuje seba s niekym, ako by vyzeral ten obraz tu v hale. Bude
to znieť zle, ale krútim hlavou a krivím ústa. Ten obraz sa mi so
súčasnými možnosťami vôbec nepáči. Krútim hlavou viac a viac vybavujem si
Severana. Vždy, keď som na letisku si vybavím Severana a jeho dokonalosť.
Minimálne v mojich očiach.
Dávno som na letisku nebola, dávno som si ho nevybavila. Je to
zvláštne. Strašne povrchné, ale myslím na to aký sme boli pekný pár, ako sme sa
k sebe fyzicky hodili. Prestrihnem to obrazom zo súčasnosti a nevidím
tam žiadnu fyzickú kompatibilitu. Vlastne tam nie je ani mentálna
kompatibilita. Rozmýšľam, čo tam vlastne je a ako to nazvať. Som s niekym,
kto zosobňuje takmer všetko, čo neznášam. Som vlastne taký malý masochista,
ktorý sa presviedča, že možno to tak má byť, možno tej dokonalosti už bolo
dosť, možno sa mám učiť tolerancii, možno... Možno je len všetko úplne inak.
Možno som len s ním, lebo sa mi nechce byť sama a nemám chuť na
experimenty. Možno mi len stačí spoločná posteľ a ranná kava, zbytok si
zariadim po svojom. Možno.
Potom si to prestrihnem iným kúskom. Je tam veľa smiechu, ťažké debaty
o nesmrteľnosti chrústa, ale nulová fyzická príťažlivosť. Občas dumám, či
sa s tým dá niečo robiť, či sa to dá nejako prekonať, ak by som sa
rozhodovala len rozumom, všetko by kričalo áno, ale ak nie? Tak by som opäť
krivila ústa a ten obraz by sa mi nepáčil. Vlastne by sa mi nepáčil ani
v tej letiskovej hale.
Drbe mi. Úplne regulárne. Neviem, čo so sebou a tak vymýšľam
somariny. Venujem sa radšej práci a kladiem si nezmyselné otázky a zotrvávam
v nezmyselných vzťahoch, kde mi vadia veci, o ktorých nemám ani
odvahu písať.
Potrebujem zmenu, malú novú inšpiráciu, nejaký únik, proste niečo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára