Kruhový objazd

20120124

2012-01-24T20:36:00.000+01:00

Zoja povedala, že si vedie denník. Každý deň si zapíše jednu momentku dňa. Sedím tu a dumám, čo by to bolo u mňa a napadne mi Merlot a vôbec netuším prečo.

Možno preto, že nežijem. Len makám. Zlá voľba.

Začínam

2012-01-22T20:14:00.000+01:00

Sedím sama uprostred prázdneho bytu. Obzerám sa okolo a snažím sa zachytiť ani neviem čo. Možno nový začiatok. Začiatok, hm, koľký už? Pýtam sa v duchu sama seba a na tvári sa mi zjaví úšklebok. Spomeniem si na svoj čerstvý Excel sheet obsahujúci dva hárky. Prvý je nejaký patetický záväzok samej voči sebe rozdelený do aktivít, ktoré sú vyhodnocované na dennej báze. Bez toho, že by som to plánovala mi prvá časť vyšla na 40 dní. Vytvorila som ho dnes dopoludnia, a keď som ho zmienila ratolesti, napísala len OMG. Nemôžem si pomôcť, ale Excel sheet u mňa funguje, zapisovanie a následne vyhodnocovanie, ideálne farebne. Keď to teraz píšem, príde mi to smiešne, asi to aj je. Dôležitý je však výsledok.

Výsledok? Čo má byť vlastne mojim výsledkom?

Opäť sa obzerám okolo seba a hľadám odpoveď na stenách, v oknách, na zemi. Potom hľadím na plameň sviečok a napadne mi slovo čistenie, možno upratanie. Áno, to by to mohlo byť. Pred novým začiatkom treba upratať. Upratať v mysli, v duši, v tele a v konečnom dôsledku aj v prázdnom byt. Chcela by som tu niečo zmeniť, ale vlastne neviem čo. Kúpila som si aspoň nové posteľné prádlo, úplne iné ako tie predchádzajúce a kúpim asi nový prehoz na posteľ a možno koberec. Trošku zmením mladej izbu, aby mala prekvapenie, keď sa vráti, alebo len zastaví na návštevu dvakrát do roka na pár dní. Hm.

Je to divné. Tvárim sa, že som v pohode a asi aj som. Nemám depku, smútok alebo niečo obdobné, nič také zatiaľ neprišlo. Len mám potrebu upratovať. Upratovať všetko okolo seba a možno hlavne v sebe.

A tak začínam písať opäť svoj malý denník.

20111204

2011-12-04T15:24:00.000+01:00

Stále sa to vracia. Priblblo sa usmievam a mam toho plnú hlavu. Sedím tu, zatváram oči, vybavujem si absurdity včerajšieho večera a prudko sa zamýšľam, či som normálna, či mi už fakt nehrabe. Volám s bratom, ktorý sa na mne smeje a líčim mu svoje posledné zážitky. Hovorí, segra, ty nič nerieš a užívaj si a v zapätí vybuchne opätovných smiechom. Predstavuje si batmana a ja sa smejem s ním.

Zvláštny večer. Včera bol zvláštny večer. Zvláštne príjemný večer, plný vzrušenia, ktoré mi tak chýbalo. Áno, asi tak by som to nazvala, vzrušenie, podnet, inšpirácia je to čo som posledné dni, týždne, mesiace potrebovala.

Stretli sme sa na námestí, nastúpila som do auta a cítila prítomnosť mladíka o desať rokov mladšieho ako ja. Pozrela som na neho a v duchu som si hovorila, že pôsobí ešte mladšie. Cítila som sa ako staršia sestra, chvíľkami jeho matka a smiala som sa sama na sebe. Vymyslela si si zábavku, tak si ju užívaj, povedalo moje podvedomie.

Mal príjemný hlas, bol vysoký, štíhly, vyšportovaný, navyše chytrý, i keď miestami detinský, ale celkovo presne ten typ, po ktorom mladé baby idú. Taký ten typ, ktorý sa s nimi rád pohrá a odloží bokom, pretože stále nevie nájsť svoj pokoj a baby sú len čiastkovým rozptýlením, ktorým niečo zakrýva. Možno sa to zmení v deň, keď sa šialene zamiluje, ale teraz je to asi takto.

Na ruke mal tetovanie. Bolo infantilné a opýtala som sa ho, či to ako naozaj, on že áno, ja že prečo, on že mal som chuť, ja že na toto, on že áno, ja že bol si v delíriu, on že nie. Zvraštila som obočie a v duchu som sa pýtala, čo tu robím s niekým, kto si dá také infantilné tetovanie. Ako keby to vycítil a urobil niečo, čo moje pochybnosti ešte zväčšilo. Počas debilnej reklamy telekomu, vykrikoval presne tie slová, ktoré si každý myslí, ale nikto ich nevysloví. Jedna moja časť hromžila a išla sa prepadnúť od hanby a druhá sa na tom zabávala. Dokonalý rozpor. Jedna moja časť bola stále stará a tá druhá mala chuť sa prispôsobiť, kľudne vykrikovať s ním a neriešiť, čo si druhí myslia.

Zhasli. Pritiahol si ma k sebe. Len tak ma chytil za ruku, hladil a vyložil si nohy na sedačku pred nami. Inokedy by som bola pohoršená, ale včera nič, včera som sa na tom bavila. Stále niečo hovoril, neznášam, keď sa hovorí počas filmu, ale včera mi to vadilo menej a menej. Neviem o čom bol ten film, ale z kina som mala dobrý pocit, pocit zábavy, vzrušenia, niečoho nového.

Pripomínal mi Juniora, pripomínal mi Šaleného, pripomínal mi mladíkov z minulosti, ktorí sa snažili votrieť do mojej priazne a neustále vyhľadávali v práci moju spoločnosť, sem tam mi nechali nejakú pozornosť na stole, priniesli raňajky obed bez toho, že ich o to niekto požiadal, jednoducho prejavovali náklonnosť takým tým čistým neskazeným spôsobom. Vždy som sa len usmievala a nikdy ich nebrala vážne. Mladší muž rovnalo sa pre mňa mladší brat. Na všetko toto som myslela počas filmu, na to aké to bolo príjemné, aké je vlastne príjemne prejavovanie náklonnosti bez ohľadu na to, že na konci sa očakáva sex, ale to predtým, to predtým je jednoducho strašne fajn.

Sedeli sme v aute a rozprávali sa o blbostiach, o živote, vlastne o všetkom. Obzerala som si ho. Obzerala som si hladkú tvár neposiatu vráskami, piercing v obočí, perfektný chrup, modré oči, pekne krojené pery, na môj vkus jemné ruky a nechala do seba vpíjať nádherný hlas. Hlas ma dokáže nekonečne rajcovať. Naklonil sa ku mne a začali sme sa bozkávať. Chutil. Vlastne veľmi chutil. Chutil až tak, že som začala tárať hlúposti, ktoré by odradili kohokoľvek. Robím to tak vždy, keď sa mi niekto páči. Funguje to asi ako taká ochrana, ochrana pred sebou, ktorá mi bráni rozvíjať čokoľvek a druhej strane zasadí ten pomyselný posledný úder.

Myslela som na to, že mám chuť na sex, na to že to nemôžem urobiť, že ho nepoznám, že je príliš mladý, že ma strašne rajcuje, že si pripadám stará, že by som mala byť pevnejšia, že to k ničomu nevedie, že na rozptýlenie by to mohlo stačiť, že by som si mohla spríjemniť december, že by som s ním nemohla ísť po ulici, že v posteli môže byť dobrý, že sa s ním pekne smeje, že vlastne je takým novým postrádaným impulzom a čas nie je rozhodujúci. Myslela som na to, čo mi chýba. Vzrušenie.

Zadrbáva mi. Úplne regulárne mi šibe. Laura povedala, že sú to hormóny, ja neviem čo to je, viem že som nahnevaná, že prší a nemôžem ísť behať. Mám v sebe brutálny pretlak všetkého a strašnú chuť na sex, vzrušenie, potrebu niečoho nového.

Posledné týždne boli peklo a jediné pozitívum tohto pekla bolo neuvedomenie si, toho čo mi v skutočnosti chýba.

20111202

2011-12-02T06:09:00.002+01:00

Je nejaká divná doba. Ľudia sa správajú čím ďalej, tým viac iracionálnejšie. Ja sama som toho živým príkladom. Občas ma to samu prekvapí, alebo skôr vydesí. Potom len mlčky sama nad sebou povrtím hlavou a snažím sa situáciu zľahčiť. Nie je to ľahké a akékoľvek teórie pozitívneho prístupu v tomto prípade zlyhávajú. Často sa mi stáva, že nechcem ísť do práce. Že tam idem s pocitom, čo zase bude. Ten pocit je zničujúci, ten pocit je pre mňa nový, ten pocit je pre mňa potupný, ten pocit sa mi vôbec nepáči.

Tak ako v stredu, alebo včera. V stredu som s malou dušičkou zavolala svojmu nadriadenému, slušne sa ho opýtala, či ma bude potrebovať na centrále, a keď som dostala informáciu, že tam vlastne v ten deň nebude, zaplavila ma nečakaná eufória. Alebo včera. Celou cestou do práce som si hovorila, zachováš pokoj, už len päť týždňov, to jednoducho vydržíš. Prišla som do kancelárie a bola zhnusená z toho ako uvažujem, že je to nesprávne, že takto sa nedá fungovať, že musí existovať riešenie. Žiadne mi nenapadlo. Pustila som sa do práce, pristavila pri tabuli s rozpisom pohybu osôb a neveriacky hľadela na informáciu, že vo štvrtok nie je na centrále. Stála som tam asi päť minút a hypnotizovala tabuľku, aby sa tam tieto informácie objavovali častejšie. Potom som si sadla za svoj stôl, tupo hľadela do steny a rozmýšľala, či nie som čudná, či by to nemalo byť trošku inak. Na nič som neprišla, len že sa vyhýbam jeho prítomnosti, že som vlastne slaboch.

Zdena by povedala, že som vo vývoji a ja vlastne neviem. Viem, že sa mi to nepáči, viem, že nechcem chodiť do práce s pocitom, čo zase bude, viem, že všade je niečo, ale taktiež viem, že som vlastne takýto pocit ešte nemala, pocit strachu chodiť do práce. Viem, že mám na to ustáť to, viem, že mám podporu zhora, napriek tomu sa neviem toho pocitu zbaviť. Tie posledné týždne v práci boli peklom, jedným veľkým nepochopiteľným peklom a to som už zažila všeličo.

Chcem, aby boli Vianoce, aby som bola doma a mala všetky rozhodnutia za sebou.

20111130

2011-11-30T05:44:00.000+01:00

Had. Snívalo sa mi o hadovi, alebo hadoch, už si vlastne nepamätám. Pamätám si len pocit, ktorý bol pre mňa nový. Nebol tam strach. Po veľmi dlhej dobe tam nebol strach, hrôza, taký ten pocit fuj a bolo tam nejaké divné spriatelenie sa. Nie to nie je dobré slovo. Bola tam nejaká vzájomná akceptácia. Akceptácia bez strachu.

Mám panickú hrôzu z hadov a asi preto ma to prekvapilo a mám nutkavú potrebu rozmýšľať, čo to vlastne znamená. Prvé mi napadlo zdravie, že asi budem mať dobré zdravie a sama pre seba som sa usmiala a ako druhé mi napadlo otvoriť internet, hľadať snár a pozrieť sa na výklad. Priatelia ťa zradia, bolo prvé čo som našla. Nejako ma to nevystrašilo. Len som si letmo predstavila udalosti z posledných dní, ktoré boli sprevádzané zradou. A potom mi napadlo, že dnes je posledný deň v novembri, že dnes ma dotyčný poslednú možnosť zrušiť mi miesto a dať výpoveď. Minulý týždeň som rozmýšľala, že pôjdem k lekárovi, že to nejako ustojím, že sa nenechám terorizovať a potom mi napadlo, nie, ty to tak neurobíš, ty to ustojíš pekne zočí voči. Pravdou, ale je, že to nie je také jednoduché ako sa to napíše, že pondelok bol fajn, pretože som vedela, že tam nie je, že v utorok som mala hrču v krku, čo zase bude, keď zazvoní telefón, mobilný mi už nezvoní, len pevná linka. Nebolo však nič, také podozrivé ticho pred búrkou a dnes ten sen o hadoch. Hm.

Vytiahnem si ešte internetovú kartu dňa. Princezná diskov - prekvapivé príležitosti, zjemnenie života, začiatok nového úseku života, štúdium, pozornosť, tehotenstvo. Posol správ, peňazí, nový obchod, návrh, angažovanie sa pre novú myšlienku. Nové metódy. Pilnosť, svedomitosť, ochota, umelecké vlohy. Štedrosť. Usmejem sa a myslím na večer. Večer som sa rozhodla stráviť v spoločnosti M. M je starý dobrý kamarát, ktorý ma kedysi balil, z môjho pohľadu aj zradil a stále mi svojím spôsobom prejavuje svoju náklonnosť. Možno keby tam nebola tá zrada, alebo to zaváhanie v istom čase, možno by tam bola z mojej strany väčšia náklonnosť, ale takto, takto je to len slovné doťahovanie a hranie sa na ako by čo malo byť. Je moje Dekačko DK, dobrý kamarát, ktorý mal záujem o vzťah v čase, keď nepovedal celú pravdu a má záujem o vzťah aj teraz, keď poznám celú pravdu, ale to zaváhanie, to malé oklamania, alebo nevypovedanie ma brzdí. Nie, vlastne nie len to. Je tam toho viac. Je tam aj nejaký pocit, že nie je v takej brutálnej pohode ako sa tvári a svojím spôsobom ma irituje skutočnosť, že to neprizná a všetko zakryje super optimistickým pohľadom na život. Pôsobí predstierane šťastne, život je gombička a tak a neviem tomu uveriť. A to je problém. Samozrejme môj problém. Alebo skrátene, mu vlastne neverím a to je celé. Zažila som jednoducho jedno klamstvo a neviem to prejsť. Dnes som si však povedala, že večer strávime spolu, nie len na telefóne ako to často robíme, ale osobne. Budeme pozerať filmy, rozprávať sa a ja budem počúvať svoje pocity. Presne takto som sa rozhodla.

Skáčem. Zase skáčem, vlastne ako vždy.

Had, zrada, zdravie, posledný november a večer.

20111120

2011-11-20T20:33:00.000+01:00

Ráno som popísala tri strany. Išla som behať, dala som si vaňu, bola s kamarátkami, na večeri s mladou a usúdila po opätovnom prečítaní, že to najpodstatnejšie z troch strán, je len jedna veta.

K čomu nám je pravda, keď sme osamotení v jej zdieľaní...

20111116

2011-11-16T20:48:00.000+01:00

Najkrajší moment dňa, stretnutie s mojimi kamarátmi, vyplakanie sa im na ramene a počutie, fešanda to bude dobré, my ti pomôžeme.

20111114

2011-11-14T22:24:00.002+01:00

Doma, konečne doma. Hlava stále pracuje a ja sa bojím, že ju nevypnem. Nejde to, stalo sa príliš veľa. Opätovná konfrontácia ma nútila klásť si otázku, o čo im ide. Či fakt ich jediným záujmom je moja výpoveď. Či je to čo naozaj chcú. Na hrdinstvá nie je čas, ale zaprieť sa, to tiež nie je cesta. Podpísať sa pod niečo čomu neverím, už vonkoncom nie. Nechať zo seba robiť idiota, mi tiež veľmi nesedí. Neviem čo robiť, fakt, že neviem.

Kalkulujem zľava sprava a rozmýšľam ako vydržať do februára. Vo februári môžem dostať výpoveď, ale dovtedy nie. Dovtedy musím vydržať. Kritický je november. Čo mám robiť? Urobím ten skurvený budget, presne podľa mojich predstáv. Vždy som mala minimálnu odchýlku, tak to asi viem robiť. Preto nerozumiem, prečo som sa nechala zatiahnuť do týchto debilných hier. Mala som byť razantnejšia, ako som bola vždy. Zvolila som skôr pokojnú cestu a tá neprináša želané ovocie. Na druhej strane som celkom rada, že som dokázala emócie udržať na uzde. Som vo vývoji, povedala by Zdena. A asi by mala pravdu.

Zóna vplyvu a zóna záujmu, napadne mi. Strach. Zóna vplyvu sa u niektorých stratila a tak im ostal len strach a zóna záujmu. Traja proti jednému. Čo mám robiť?

Dýchaj dievča, dýchaj a daj si tabletku, možno aj zaspíš.

20111112

2011-11-13T21:07:00.000+01:00

Sedím v múzeum, v ušiach mám Mahlera a pred sebou Egona. Čo viac si môžem priať, napadne mi. Užívam si nečakaný pokoj, ktorý sa do mňa vplíži. Cítim sa šťastne, aj keď výstava nestojí za nič. Môj obraz na nej nie je, napriek tomu si to užívam. Užívam tú atmosféru, tie vnemy, tie pocity, ktoré sa vo mne zhromažďujú. Sama pre seba rozmýšľam, prečo sa mi Egon páči. Prečo mi je blízky smútok a melanchólia, ktorú cítiť z niektorých jeho obrazov. Príde mi to zvláštne. Príde mi zvláštne to náhle uvedomenie, že vo svojej samotnej podstate som asi melancholik. Obraz, ktorý som vždy o sebe odmietala.

Zavrtím hlavou, mierne precitnem a pokračujem ďalej. Čítam si ukážky z Freuda o vedomí a podvedomí a mysľou mi preletí film Toto je to miesto. Pozerám na Klimta a v duchu si opakujem citát z filmu „kedysi sme hovorili takto bude vyzerať náš život a teraz len povieme toto je život“. Opäť zavrtím hlavou a vediem sama so sebou nekončiaci dialóg.

Zmierenie. Presne tak to je. Zmierenie mi vlastne nesedí. Vždy som si hovorila ako bude vyzerať môj život. Pre okolie som bola nenapraviteľný snílek, alebo naivný romantik, ako s obľubou hovorí Sharon. K nej by sa pridal aj Merlot. Povedala som si scenár, vyslala ten povestný signál do vesmíru a ono to prišlo, otázka času a miesta bola nepodstatná, ale vždy to prišlo. Tak ako som si to zadefinovala. Svojim optimizmom som liezla ľuďom na nervy. Bola som im občas na smiech a vtedy niekde osamote som si smútila. Presne ako klaun. Veselý melancholický klaun. Nikdy nie pred nimi. Žiadne opúšťanie, žiadne zmierenie, aspoň malý pokus niečo zmeniť, ten vždy bol.

Čo mali potom znamenať tie predchádzajúce dni? Nezbláznila som sa náhodou? Vzdávať sa bez boja? Utekať? To je riešenie? Útek pred sebou? Pred strachom iných. Alebo pred svojim vlastným?

Hm. Neviem. Viem, že to nie som ja. To vlastne nie som ja. To som bola ja na malú chvíľu, ktorá trvala pár mesiacov a možno rokov. Je to drsne uvedomiť si ako ten čas letí a priznať, že mi to trvalo, dostať sa späť, tak prečo si to chcem pokaziť? Nechcem. Nechcem sa vrátiť k opustenej Vesper, k tej, ktorá radšej uteká, alebo apaticky čaká na zázrak a tupo hľadí na bielu stenu. Nechcem. K tej Vesper, ktorá sedela pred svojim obľúbeným obrazom pred piatimi rokmi v Albertine a opustila sa. Nechcem.

Teraz sedím na štvrtom poschodí v Leopold Múzeu. Alebo je to tretie? Pred sebou mám celú stenu sklenú a pod ňou Viedeň. Tento obraz sa mi páči viac, ako to čo som videla doteraz. Prídem bližšie k stene div si neotlačím nos na sklo a pozerám sa do okien, na terasy, na staré budovy, na oblohu zaliatu slnkom. Rozmýšľam nad bytom s vysokými stropmi v historickej budove, nad terasou oproti. Všímam si nepodstatné detaily, zaujme ma starožitné umývadlo a začínam snívať.

Opäť snívať, alebo len vysielať signál do vesmíru...

Idem von. Von medzi živé bytosti.

Takto bude vyzerať môj život.

Môj obraz...

20111111

2011-11-13T19:00:00.000+01:00

Streda

Sedím na posteli a pozerám tupo pred seba. Mihajúce obrazy zo zapnutého televízora sa zlievajú do bezfarebnej masy. Očami miestami zablúdim doprava, doľava, hore, dole, aby som zastala na jednom neidentifikovateľnom bode bielej steny, mierne privierala a otvárala oči, ktoré ma režú, ale nedajú sa ani poriadne zavrieť a ani otvoriť. Nakoniec ich nechám otvorené a opäť čítam z náhodne vybraného bodu na bielej stene. Je päť hodín ráno a ja som práve spala jednu hodinu. V utorok tri a v pondelok tri a pol. Som unavená, tak strašne unavená, že ma bolí koža na tvári, na rukách, všade. Je to zvláštny pocit, tá bolesť, to pnutie, to bodanie do časti zátylku a spánku na hlave. Pocit prepadajúcej sa kože na tvári miešajúcej sa s intenzívnym bubnovaním v hlave a rezaním očí. Miestami ma napína a rastie mi prázdna hrča v krku. Hovorím si dýchaj a snažím sa zavrieť oči a predstierať spánok. Nejde to. Vôbec to nejde a je to len horšie a horšie.

Opriem sa o rám postele a snažím sa dýchať ústami, zakloním hlavu, zvraštím očí a začnem proces sebaobviňovania. Viem presne, čo mám urobiť, ale cítim sa vinná, ak to urobím. Potrebujem pauzu. Normálnu pauzu. Ostať doma a spať. Nič viac len spať. Chýba mi energia a toto všetko je len z nedostatku spánku. Samozrejme viem, že príčina je úplne niekde inde a tú treba odstrániť ako prvú, ale teraz netúžim po ničom inom ako len po kvalitnom spánku. Najhorší na tom je pocit viny, ktorý sa objavuje a ktorý ma desí. Pocit viny miešaný s pocitom zodpovednosti.

Absurdné. Poviem si sama pre seba. Veď toto je celé absurdné. Nemôžem sa cítiť vinná za to, že nevládzem, že možno nestihnem nezmyselné termíny, ktoré na poslednú chvíľu rozdáva zdochnutý kôň na odchode. Kôň, ktorý sa mi vyhráža, ak nepodporím jeho návrh. Ako to len povedal? Niečo sa ti nepáči? Máš, niečo proti? Ten budget dám robiť niekomu inému. Usmievala som sa a s pokojom oznámila, ja som nič také nepovedala. Ale tvoj výraz hovoril niečo iné, tak to povedal. Opäť som sa usmiala a dodala, možno si len nesprávne čítal.

Nasral ma, v ten deň ma strašne nasral. V ten deň som opäť pochopila, že zdochýnajúci kôň kope najsilnejšie a to čo platilo dovtedy, už dávno neplatí. A úplne najviac ma nasralo, že ma to stále prekvapuje, aj keď dobre viem, že sa to stále deje, že ľudia so strachom sú najnebezpečnejší. Kréten. Krava.

Som krava. Nepoučiteľná krava s debilným zmyslom pre zodpovednosť a ešte debilnejšími zásadami. Niekedy by som sa za ne prefackala. Niekedy sa sama seba pýtam, prečo si to vlastne robím. Prečo nesklopím uši a len tak slepo nevykonávam to čo odo mňa chcú, prečo furt tam miešam nejaké zásady, nejaký zmysel pre vnútornú spravodlivosť, zmysel pre férovosť a stále tú svoju neochvejnú potrebu pocitu zodpovednosti za to pod čo sa podpíšem, čo bude niesť moje meno. Stále mám problém robiť alibistické kompromisy a tváriť sa ja nič, ja muzikant. Krava. Normálna krava, ktorá radšej volí cestu odchodu ako podporu nezmyslom.

Stále sedím na posteli a čítam z bielej steny. Hľadám odpovede na nezmyselné otázky a po chvíli píšem esemesku, že dnes neprídem. Opustene vytáčam číslo k lekárovi dumám, ako sa pýta potvrdenie. Nikdy som nebola PN, nikdy som si nezobrala OČR a ani návštevu lekára, vždy som čerpala dovolenku a tak vlastne ani neviem ako sa to robí. Volám mzdárke a pýtam sa na detaily a potom, potom len konečne opäť vytáčam číslo k lekárovi s myšlienkou, že žiadna práca nestojí za môj nedostatok spánku.

Objednajú ma na 11.30. Mám kopec času, ale žiadnu vôľu. Celé dopoludnie sedím na posteli a čítam z bielej steny. Naveľa o 11 hodine zídem dole, dám sprchu, umyjem chrup, oblečiem tepláky a kráčam k lekárovi.

Sedíme oproti sebe a ja vlastne neviem, čo jej mám povedať. Ona na mňa pozerá a potom povie, vypíšem Vás. Pozriem na ňu a opýtam sa, ako ste na to prišli? Veď neviete čo mi je. Pozrie sa na mňa spopod okuliarov a dvihne obočie ako keby sa ma pýtala, či si fakt aj o nej myslím, že je krava. Odvrátim zrak a poviem, potrebujem lieky na spanie a na bolesť hlavy. Stilnox. Stilnox nie, ten nezaberá. Tak Zopiclon. Fajn, to nepoznám. Ešte dám niečo na uvoľnenie. Ako to myslíte? Lexaurin bude vhodný. Aha, fajn. A magnezium a Quarelin. Hm, fajn. Ďakujem.

Odchádzam. Zastavím sa v lekárni, vyberiem zoznam liekov a krútim nad sebou hlavou. Ty vole, toto si chcela, prísť domov s vreckom s liekmi? Toto ti za to stojí? Nestojí. Viem, že nestojí, ale teraz to neviem riešiť inak. Nechce sa mi prezliekať. Dávam Lexaurin a cítim sa mierne dizzy. Bolí ma koža na tvári, v hlave mi stále nekontrolovateľne búši, oči mi reže od únavy, ale spomínaná úľava neprichádzal. Pridám liek na spanie a ani spánok neprichádza. Pozerám na bielu stenu a hľadám odpovede, ktoré nenachádzam. V duchu si hovorím, asi takto nejako vyzerá pocit sfetovania. Som malátna, bezmocná a strašne unavená.

Spánok. Konečne spánok, trval presne 40 minút a neviem, či mi pomohol. Asi nie, mám triašku a som nahnevaná. Nahnevaná na seba. Displej ukazuje 17 nedvihnutých hovorov. Ľudia sú debilní a ja tiež. Vytáčam kolegu a hovorím stručné inštrukcie. O 16.00 sedí u mňa v kuchyni, aby o 23.00 hodine odišiel. Medzitým sa nekontrolovateľne prežieram a následne vraciam. Normálne sprosto sa upokojujem jedlom a keď si to uvedomím zvraciam. Celé zle.

Lexaurin, Zopiclon, Quarelin a spánok.

Štvrtok.

Som hore len štyrikrát. Totálne sedem hodín spánku. Wow, som dobrá. Ostávam v posteli a hovorím si, kašlem na všetko, nestojí to za to. Počítač neotváram. Len občas pozriem maily v telefóne. Debilná úchylka, ktorá cez týždeň trvá. Pozerám na bielu stenu a zamýšľam sa nad neskutočnými somarinami. Rozmýšľam, že sa dám vypísať, že sa môžem vykašľať na celý budget, na celého koňa, na všetkých, že si pekne v tichu na péenke počkám na nového koňa a potom to nejako zvládnem. Rozmýšľam nad tým, či nebola chyba odmietnuť ponuku z posledného týždňa. Potom mi napadne, že péenka vlastne nie je dobrý nápad, že by som ťažko vyšla s peniazmi, že potrebujem tie skurvené prachy a musím ísť na to úplne inak. Tak ako som išla na to v pondelok, keď si skupinka dementov presadila nezmyslené rozhadzovanie. Ako to povedali. Sme traja. Sme traja proti jednému. Debili.

Alebo dám výpoveď. To tiež nebude žiadna sláva. Podpora je údajne malá. Neviem, nikdy som ju nebrala. Raz, keď som odišla z práce, mi bolo trápne prihlásiť sa na úrad práce, keďže som mala peniaze. Hm, a potom ma to stálo ešte viac, dobrovoľne som si platila odvody a niekde sa stratila moja odhláška z dobrovoľného poistenia. Následne som sa zamestnala vo vlastnej firme, platila odvody ako zamestnanec a po troch rokoch mi prišla informácia o exekúcii. Neuveriteľné. Prišlo mi to vtedy neuveriteľné. Platila som si poistné, ale v systéme som nebola odhlásená z dobrovoľného poistenia a tak som mala doplatiť ešte raz. Od zúfalstva som sa len smiala, keď sme si to osobne vysvetľovali a pani končila svoju reč slovami, môžete byť rada, že sme Vám to poslali tak skoro, mohli sme to poslať o sedem rokov. A mohli ste doplatiť desať rokov. Vtedy som si povedala, že tomuto štátu už nič nezaplatím. Hm. Tak péenka alebo výpoveď? Hypnotizujem stenu a blúdim očami sprava doľava a opačne. Zvoní telefón a prichádza informácia. Usmejem sa. Nie som schopná sa sústrediť na knihu. Nie som schopná pozerať DVD. Som schopná len masochisticky hľadieť bielu stenu a dobrovoľne sa cykliť. Cykliť s úsmevom. Zaspávam. Unavená, otupená zaspávam.

Piatok.

Som v práci. Bolesť hlavy sa vrátila príchodom do kancelárie. Nefungujem. Prežívam. Mechanicky rozdeľujem úlohy a v duchu si hovorím, to dáš. To otočíš. Neurobíš im tú radosť a presadíš čo treba. Získavam podporu ostatných, aby som večer dostala odpoveď, ja to chcem tak ako povedal kôň. Hovorím mu, ani tvoji ľudia s tým nesúhlasia a považujú to za hlúposť, ty sám vieš, že je to hlúposť. Povie, tak mne je to jedno, ale nehovor koňovi, že s tým súhlasím. Dochádzajú mi slová a rozhodnem sa mlčať. Rezignovane opúšťam kanceláriu a prajem si, aby bol Nový rok.

Som úplne mimo. Nerozumiem tomu. Prechádzam sa mestom a myslím na sobotňajší ranný beh. Neviem, či sa teším. Neviem, či to nebude utrpenie, či dokážem z hlavy vypustiť tú prekliatu prácu. Začínam ju nenávidieť. Začínam sa nenávidieť. Prepadajú ma zničujúce pocity. Prichádzam do kaviarne a ruším dohodnuté stretnutie. Druhá strana sa nedá odbiť a hovorí, veď len päť minút. Z piatich minút je hodina. Sedí oproti mne osoba, ktorá si myslí, že som ju urobila šťastnú a ja jej z vypätím posledných síl vysvetľujem, že ja nie, že to ona sama. Ďakuje mi a ja sa neviem tešiť. Neviem si to vôbec užiť.

Prichádza Zdena. Po príchode do kaviarne som jej napísala stručnú správu. Dávam výpoveď. Kde si? V kaviarni? Seď a nepohni sa, tak to nejako napísala a teraz tu je. Je neprimerane šťastná a ja si hovorím, veď takáto som vždy ja. Pozerá na mňa a hovorí, tak čo sa deje a ja nemám chuť rozprávať. Mám chuť len byť.

Pridá sa Blonde a nejaké ďalšie osoby, ktoré nepoznám. Všetci mi chvália nové vlasy, ktoré mám asi mesiac a ja? Ja sa len divne usmievam. Nejaký chlapík v bare objednáva fľašu a necháva odkaz. Pre tú slečnu s pekným úsmevom.

Cítim sa ako klaun, mierne sfetovaný klaun, údajne s pekným úsmevom.

Klaun. Hm. Klaun. Často mi toto prirovnanie napadne. Asi na ňom niečo bude.

Tupo hľadím do bielej steny a odpoveď už nehľadám, zaspávam...

20111106

2011-11-06T22:35:00.000+01:00

Sedím v preplnenej reštaurácii a čakám na Soňu. Pred desiatimi minútami som sa rozlúčila s Andrejom. Neviem, či bol dobrý nápad zavolať ho na prechádzku. Mám pocit vysatia energie a strateného času. Rozmýšľam, či by mi nebolo na prechádzke lepšie samej. Asi nie, dnes asi nie, dnes som na svojej obľúbenej trase po štyroch rokoch stretla bývalého. Mal oranžový rolák, ktorý som mu darovala a frajerku, ktorú si našiel sám. Bolo to divné, ale žiadne chvenie v žalúdku sa nekonalo, dokonca ani šialene skoky za novinový stánok. Tentoraz som len prešla na druhú stranu cyklistického chodníka a bola som rada, že tam nekráčam sama. Neskôr som rozmýšľala prečo som sa mu trošku vyhla. Odpoveď je prozaická, bála som sa, bála som sa, že ma nespozná a prejde okolo mňa bez pozdravu.

Čudné. Hm. Čudné.

20111105

2011-11-05T20:28:00.000+01:00

Ako začať? Ráno by som napísala asi niečo ponuré, a to zvyčajne ráno mám dobrú náladu a neprimeraný nával energie. Rána ma totiž bavia a tie sobotné obzvlášť. Výnimkou však bolo to dnešné. To dnešné bolo iné.

Netradične som vstala pred deviatou. Lenivo som otvorila oči a bolo veľké svetlo. Hodnú chvíľu som pozerala na strop a dumala, čo s načatým dňom, či si dám kávu, dva čaje, jednu žemľu a pôjdem behať neskôr, alebo sa prekonám, rýchlo zbehnem dole a s stihnem byť na Železnej do desiatej, prísť neskôr znamená opletačky s parkovacím miestom a na to som dnes nemala náladu. Ešte hodnú chvíľu som hľadala odpoveď na bielej stene, a keď neprichádzala, vynorila sa iná a sama pre seba som skonštatovala, že by som mala dať asi vymaľovať. S týmto podnetom začal kolotoč myšlienok koľko ma to asi bude stáť a to rozhodlo. Vyskočila som z postele, rýchlo sa obliekla a usúdila, že potrebujem energiu a treba behať, treba sa inak naladiť. Škoda len, že som to nedomyslela.

Naštartovala som auto a z rádia sa ozvala moja pesnička, Je suis malade, tento raz prespievaná Rottrovou a obratom som bola v péčku. Chytila ma jesenná melanchólia, taký vedomý smútok, smútok z toho čo bude, čo bolo, čo je. Púšťala som si ju stále dokola a vyslovene som si v nej rochnila, rovnako ako včera večer, keď som sa vracala z letiska, kde som nechala mladú, ktorá išla na pár dni na výlet. Počula som český text, ale v hlave mi znel ten francúzsky, ten originál, tá Dalida, ten jej osud, ten jej smútok. Bolo to zvláštne. Laura zvykne hovoriť, že vždy keď ma stretne jej pripomeniem Dalidu. Vždy som sa nad tým smiala a dnes ráno mi napadlo, prečo jej ju pripomínam, či aj tak nedopadnem, ako ona. Sama vo veľkom dome, nosiaca radosť svojmu okoliu, ale vo vnútri majúca nepochopiteľný smútok. Napadlo mi to a v tom momente som mierne precitla a ako som tak šoférovala, zatriasla som hlavou, prevrátila očami a viedla vnútorný monológ o svojej pochabosti. Snažila som sa tieto myšlienky zahnať inou pesničkou a tajne som dúfala, že všetko bude fajn po prvých metroch.

Pravá ruka hore, ľavá ruka hore, obe, pravá noha výpad, ľavá noha výpad, úklon vpravo, úklon vľavo, predklon, pokus dotknúť sa špičiek, výpomoc miernym rozkrokom, chvíľkové zotrvanie v tejto polohe, aby opäť začala pravá ruka hore, ľavá ruka hore, obe, nízky poskok, vysoké kolená, zakopávanie, predkopávanie, indiánske poskoky, rutinné pustenie hudby a stlačenie červeného gombíka na hodinkách. Štart.

Štart. Prvý kilometer v miernom meškaní. Meškanie poznám podľa pesničiek. Na prvý kilometer stačia prvé dve. Druhý kilometer stále meškanie, dýcha sa ťažšie a ťažšie, tep je neprimerane vysoký a tempo pomalé, celé zle, rozmýšľam, či to bol dobrý nápad, v duchu si hovorím, aspoň šestku, desiatka bude zajtra, prejdem ďalších päťsto metrov a stojím. Pozerám na jazero a dumám, prečo stojím, ktorým smerom ísť. Krúžim v rozpätí piatich metrov hore a dole. Ruky mám v bok a sama seba sa pýtam, koho vlastne chceš oklamať. Zakláňam hlavu, aby som následne so sklonenou hlavou dokráčala k lavičke a zronene sadla. Hnev sa mieša so smútkom. Je ťažké to pripustiť, ale tak to je. Sedím hľadím do zeme a sama seba sa pýtam, čo bude ďalej, čo ma čaká, čo je zmysel života, čo tu vlastne robím, kam chcem ísť, čo mám robiť, čo je to správne a podľa čoho to spoznám. Snažím sa dýchať. Sem tam zavriem oči, sem tam zakloním hlavu, sem tam vystriem nohy a hľadím a vodu, aby som opäť zohla chrbát a tupo hľadela do zeme. V ušiach znie hudba a moje myšlienky sa miešajú s obrazmi trasy, kde by som sa teraz v tento moment nachádzala, keby som vydržala, keby som to dnes ráno na malú chvíľu nevzdala. Zahmlene vidím okolo idúcich bežcov a stále váham, ktorým smerom vykročiť. Nechcem sa vrátiť späť, nechcem sa vzdať, avšak neviem, či na to dnes mám, či na to mám ísť ďalej. Flashdance rozhodne. Je to smiešne, ale presne tak to je. Začínajú prvé tóny a nohy sa dvíhajú samé. Na tvári sa dokonca mihne malý úsmev a ja si vyberám smer. Pokračujem. Pokračujem k tretiemu kilometru, pri míňaní ktorého sa mi dýcha ťažšie a ťažšie. Hovorím si ešte malý kúsok, iba po zákrutu a vraciaš sa späť, tak dáš vkuse aspoň štyri kilometre a bude to fajn, veď aj zajtra je deň, dobehneš to. Myslím len na beh, myslím len na dýchanie, chcem zrýchliť, veď sú to už len dva kilometre, ale nejde to. Nohy idú zo zotrvačnosti a dýchanie tiež. Nedá sa zastaviť, nedá sa zrýchliť, dá sa len ísť. Ísť späť. Cieľ. Červený gombík na hodinkách, vysoký tep a hnev.

Cítim sa strašne. Zronene nastupujem do auta a prajem si byť v sprche. Zmyť zo seba všetky tie pochmúrne myšlienky, namiesto toho si opätovne púšťam Je suis malade a vedome sa rochním v smútku. Pristihujem sa, že sa mi to páči, že mám chuť sa opustiť, že mám chuť smútiť, že chcem ležať celý deň v posteli a robiť nič, čakať na Godota, na zázrak, na náhodu, na záchranu. Prepadne ma potreba byť zachránená.

Sprcha. Tečie vlažná voda a je mi zima. Otáčam pákou a púšťam horúcu. Zachváti ma teplo a s teplom prichádza úľava. Utieram kvapky vody, natieram sa ligotavým krémom a mám chuť urobiť sa peknou. Vyťahujem nové spodné prádlo a nový nátelník. Nátelník mi je veľký a tento objav ma nepoteší, napriek tomu neodolám a obzerám sa v zrkadle. Súhlasne pokyvujem hlavou a v duchu si hovorím, ide to dole. Chvíľkovú radosť vystrieda pochybnosť, ktorá hovorí a čo z toho máš, na čo to všetko, čo si chceš dokázať, k čomu je to dobré. Odpoveď opäť neprichádza a hľadám ju na bielej stene, ktorá potrebuje vymaľovať.

Rutinne pijem svoju rannú kávu, ktorá je vlastne obedná, pripájam aj dva čaje a šalát s mozarelou po záruke. Hovorím si, veď len jeden deň a pokračujem v mechanickom jedení, zatiaľ čo očami sa sústreďujem na správy na nete. Hľadám čokoľvek, čo by ma odtrhlo od hľadenia na bielu stenu. Pristihujem sa, že jedlo mi rastie v ústach, rovnako ako pochmúrne myšlienky zaoberajúce sa tým, čo bude potom. Potom, keď tu budem naozaj sama. Odkladám jedlo a naivne verím, že Columbo ma zachráni. Tupo pozerám do televízora a nič. Zatváram oči a tvárim sa, že chcem spať. Prevraciam sa z boka na bok a nič. Chvíľkami zaspávam a potom sa budím. Columbo stále vyšetruje a ja stále nenachádzam svoj pokoj. Pred kým chceš ujsť? Pred čím chceš ujsť? Pýtam sa opätovne sama seba a hľadím na bielu stenu.

Začína to napadne mi. Takto začína ten pocit. Pocit osamelosti, opustenosti, ničotnosti. Odostriem roletu na strešnom okne a izbu zaleje slnečný lúč. Vonku je krásne a ja sa na to zvnútra pozerám. Vraciam sa do minulosti, hľadám odpoveď tam a odpoveď je, vtedy tu bola mladá, ale teraz tu o pár mesiacov nebude, vtedy som musela ísť ďalej, ale teraz? Musím aj teraz? Na čo? Prečo? K čomu? Kam? Kde je ten zmysel? Zmysel života, každodenného bytia, radosti, pokoja, čohokoľvek...

Chytám knihu a chcem čítať, otvorím ju a zisťujem, že čítať vlastne nechcem. Chcem byť niekde. Chcem byť s niekým. Chcem niekam patriť, niečo tvoriť, byť súčasťou niečoho, nie hocičoho, ale niečoho konkrétneho. Chcem byť s niekým. To je odpoveď.

Hľadím na bielu stenu a pre očami sa mi mihajú obrázky z posledných dní. Žiadne terno, súkromný život na bode mrazu, cez víkendy ani pes po mne neštekne, esemesky len keď platím kartou, alebo mi mladá oznamuje návrat domov a to je tak všetko. Cez týždeň je to lepšie, lacné komplimenty, pozvania na koncoročné párty a kriminálka C.S.I. pri ktorej zaspávam.

Zmením polohu a sedím na posteli. Zaujímam polohu mysliteľa a nevedomky si podopriem lakeť a bradu, pokyvujem hlavou z prava doľava a opačne a pýtam sa sama seba, či toto je to čo chcem, či fakt si chcem rochniť v smútku a sebaľútosti, ktorá mi je vlastne cudzia. Odpoveď poznám. Vytáčam pár čísiel a na druhej strane podobné existencie, ktoré sa rozhodli poddávať sa svojej osamelosti. Neprehováram ich, nechávam im informáciu, kde ma nájdu a idem do sveta.

Balím počítač, nasadzujem slnečné okuliare a teším sa na koláč, ktorý si kúpim. Prechádzam križovatkami, stretávam rôzne dvojice a v duchu si hovorím, aj ty to budeš mať, presne tak ako si to vždy mala, ale v posteli a na bielej stene to nenájdeš. Je krásne a stúpajúcou teplotou a žiarivým slnkom sa moja nálada zlepšuje. Napadne mi kúpiť vianočný papier, zastavím sa v obchode a pokračujem ďalej do kníhkupectva. Čaká ma tam Born to run, dopoludnia som si prečítala recenzie a zistila som, že toto je to čo potrebujem, že si musím urobiť radosť sama, že potom mi ju bude robiť možno niekto iný, ale medzitým musím ísť ďalej a nevracať sa. Keď držím v ruke sveter, ktorý vlastne nepotrebujem, napadne mi, že nie som na tom až tak zle, aby som sa ukájala nákupmi. Odložím ho a idem ďalej, preč z obchodného domu k rieke.

Končím v cukrárni, ktorá zmenila majiteľa. Chcem svoj obľúbený koláč. Nemajú ho a už mať nebudú a ja zvažujem, či dám šancu niečomu inému. Pýtam sa, ktorý je najlepší a slečna sa pýta, čo mám rada. V duchu mi napadne život a potom poviem čokoládu. Vyberie mi koláč a ja si sadám za svoje stabilné miesto oproti zrkadlu. Vyťahujem malý počítač, píšem tieto riadky za doprovodu strašnej hudby Erosa, ktorého tu mlčky trpím a myslím na Sinatru a jeho Girl from Ipanema. Objednávam prosecco a je mi fajn.

Na posteľ nie je čas a na biele steny už vôbec nie.

Smútiť treba iba chvíľku. Presne do konca pesničky.

Cheers.

20111101

2011-11-01T20:53:00.002+01:00

November. Je opäť november. Mala by som byť niekde v teple. V novembri sa chodí do tepla, alebo aspoň na nejaký malý výlet. Malý výlet do cudzieho sveta, stretnúť úplne cudzích ľudí, len tak si vymieňať očný kontakt a letmý úsmev a popíjať lokálny drink. To by sa mi páčilo.

Kam by som tak išla? Do Londýna, Lisabonu, Ríma, možno Barcelony. V Barcelone som vlastne ešte nebola, ak nepočítam letisko. Veľké letiská poznám dôverne. Dnes by sa mi páčilo byť aj na letisku, tíško sedieť a spozornieť pri každom hlásení odletu, majúc v hlave predstavu relaxu v cudzom meste, s cudzími ľuďmi. Asi mám potrebu spoznávania sa...

Spoznávania sa. Hm.

20110929

2011-09-29T21:58:00.002+02:00

Najkrajší moment dňa je sprcha po behu a potom euforické zapísanie dosiahnutej méty. Vždy je to rovnaké. Vždy rovnako nadšene letím do postele, aby som si položila notebook na kolena, rýchlo vyhľadala obľúbenú stránku s dátami a zapísala každý dostupný detail o behu. Potom si chvíľu preklikávam a porovnávam svoj výkon z tohto týždňa s tým z minulého a aj s tým spred mesiaca.

Kam som to dopracovala, keď sa dokážem tešiť z takýchto hlúpostí?

20110928

2011-09-28T06:12:00.000+02:00

Sakra. Ešte len pol štvrtej a ja nemôžem spať. Chcelo by to ešte hodinu, ideálne dve. Varím kávu, varím čaj a viem, že spať sa už nebude. Stojím pri kanvici a rozmýšľam ako si ten deň zadelím, či pôjdem behať ráno, alebo odídem skôr z práce a pôjdem poobede, či budem potrebovať hodinový spánok, alebo vydržím a budem ťahať do noci. Zalievam dve šálky a pristupujem k neotvorenej obálke, ktorú som týždeň odkladala. Trhám ju a z obálky vypadne nová adresa. Zahanbím sa sama pred sebou a poviem si, ty si trúba, úplná trúba. Sľúbim si, že niektoré veci dokončím tento týždeň, sľúbim si žiadne odkladanie zatvorených obálok.

Nemám rada nové obálky, znamenajú zvyčajne niečo zaplatiť. Na stole sa objavuje už pekná kopa jednorazových platieb, s ktorými nikto nepočítal. Faktúra za opravu auta, je tam len čelné sklo, dumám kedy sa objaví olejová vaňa, faktúra za bytovú poistku, tie sú dokonca dve, nedoplatok plynu tomu nerozumiem, žiadne vyúčtovanie som nedostala, štvrťročná platba za energiu v garáži a to je tuším všetko. Suma sumárom sedemsto osemdesiat deväť éčiek, ktoré nemám. Do toho ešte pripočítam účtovníčku a ex a čísla sa mi prestávajú páčiť. Už sa vlastne ani nečudujem, že som tak skoro hore. Vždy, keď rozmýšľam nad peniazmi, som skoro hore.

Minulý týždeň mi prišla ponuka od najlepších idú za nami. Ponuka na nový úrok, pri ktorej som ostala v nemom úžase. Následne som mala snahu dohodnúť si stretnutie v banke, ale moje dva pokusy zlyhali a nikto sa neozval. Odpísala som na lákavú ponuku a dostalo sa mi vysvetlenia ďalších krokov, ktoré som urobila pred napísaním svojej odpovede a rozmýšľala, či vedia čo robí pravá a čo ľavá ruka.

Nevedia, a ak vedia, nikomu to nepovedia. Som pre nich nikto. Nikto, ktorí bol niekto pred tromi rokmi, keď sa podieľal aktívne na tvorbe depozitov, ktorí síce platí stále svoje záväzky, ale už netvorí plusovú bilanciu a navyše za tých päť rokov im už zaplatil veľmi pekný úrok na hypotéke, tak na čo by sa unúvali, tú väčšinu už majú zaplatenú, zatiaľ čo ja nie.

Kurvy hnusné, nasrali ma. Už žiadnu hypotéku, žiadne dlhy, aj keď teraz to chce ešte nejaký čas, ale potom... Potom odo mňa nikto nič neuvidí, presne ako pred piatimi rokmi. Žiadna pôžička. Žiadny mínus. Len vytúžená sloboda. Finančná sloboda. Vždy to tak bolo a o pár rokov aj bude, dôležité je teraz vydržať.

Priorita týchto dní je konsolidácia a nový úrok. Jediný komunikujúci človek v tejto veci, je neznámy maklér. Členovia predstavenstiev, ktorí si hovoria kamaráti, v ostatných troch inštitúciách sú príliš busy. No dobre, tomu jednému som nenapísala a tí ostatní povedali, keď to nebolo aktuálne, neboj niečo vymyslíme a vyriešime. Teraz je to aktuálne a zatiaľ nič nevymysleli ani nevyriešili a mňa prestáva baviť sa im doprosovať, aby si našli čas a dali mi kontakt na niekoho, kto to so mnou vyrieši. Ľudí, ktorých raz poprosíš a reagujú je málo, vlastne len zopár. Spočítam ich na prstoch jednej ruke. Taká je pravda. Smutná pravda.

Sedeli sme s Janou na káve a rozprávali sa o priateľskej pomoci. Kedy nám vlastne niekto pomohol a koľkí nás sklamali, aby sme na konci dospeli k záveru, že vlastne nás nikto nesklamal, že ľudia majú iba strach, strach, že by sa niečo na nich mohlo nalepiť, že nezištne pomáhať, nie je normálne, to len my žijeme v nejakom divnom svete naivizmu. To len my sme boli nejako divne vychované.

Človek má veľa priateľov pokiaľ nič nepotrebuje, potom má už len veľa známych...

Večer som bola so Zuz. Zuz som spoznala pred rokom na škole a stali sme sa kamarátkami. Nestretávame sa často, ale keď sa stretneme, je to úžasne strávený čas a včera ma neskutočne potešila. Ponúkla pomoc niekomu koho nepozná bez toho, že by ju o to niekto žiadal. Bol to asi najkrajší moment večera. To poznanie, že stále takí ľudia medzi nami sú, takí čo konajú spontánne a nič za to nečakajú, takí, ktorí iba počúvajú. Jana sa poteší.

Mala som čas a pred stretnutím so Zuz som bola v meste. Zvažovala som, že zapadnem do nejakej kaviarne a budem si čítať, ísť domov a naspäť sa mi už neoplatilo. Stála som uprostred námestia Františkánov a rozhodovala, ktorým smerom sa dať, keď mi do cesty padol plagát upozorňujúci na výstavu. V meste je Picasso. Pozerala som na plagát a v duchu si hovorila, že jeho obrazy sa mi vlastne nepáčia. Vybavil sa mi v hlave German, chlapík z auditu, ktorý bol blázon do Picassa, F1 a kedysi aj do mňa. Stála som tam a rozmýšľala som nad jeho menom. Nevedela som si spomenúť a prišlo mi to absurdné nepamätať si meno niekoho s kým som spávala. Spomenula som si až dnes ráno.

Išla som na výstavu a tridsať minút som pozerala televízor, kde kurátor výstavy vysvetľoval, čo chcel maliar jednotlivými obrazmi vyjadriť. Prišlo mi to divné. Prišla mi divná skutočnosť, že niekto vidí do autorovej hlavy a je schopný skladať motív príbehu. Je vlastne takým psychológom a hovorcom obrazov. Ale, keď je obraz dobrý, potrebuje hovorcov? Presne túto otázku som mala v hlave a túto otázku som kedysi položila aj Germanovi, keď ma zasväcoval do tajov umenia, maliarskeho umenia. Nepamätám si, čo povedal German pred rokmi, pravdepodobne vybuchol nad stupiditou mojej otázky a následne sme krotili vzájomný temperament v posteli. German. Takmer som úplne na neho zabudla.

Ale pamätám si ako sa k maliarstvu raz veľmi stručne vyjadrila Sharonina štrnásťročná neter. Boli sme tiež na nejakej výstave a dané obrazy mi nič nehovorili a povedala som niečo ako, nechápem, čo na tom chlapovi všetci majú, veď je to otrasné a nič nehovoriace. Mladá dvihla obočie a pustila sa do vysvetľovania techník maľovania a až potom som bola schopná oceniť skutočnosť, že asi daný maliar naozaj vie maľovať, ale to je tak všetko. Pokiaľ sa nepreniesli emócie na mňa, nedokázala som dielo náležite oceniť. A nedokážem to ani dnes. Obrazy od Picassa mi nič nehovoria, čistá depresia, asi prevedená dobrou technikou, ale spomínané zažitie krásy a následné vzbudenie vášne u mňa včera nenastalo.

Jednoducho vydarený deň. Mám chuť ostať doma aj dnes.

20110927

2011-09-27T07:09:00.002+02:00

Neviem ako začať. Stále je to vo mne. Stále je vo mne ten pocit. Pocit. Pocit potešenia z toho čo som videla, z toho čo som dostala, z toho čo zostalo a je stále vo mne. Emócie. Búrka emócii na mňa spŕchla včera v kine. Prišla náhle a úplne nekontrolovateľne. Prinútila ma sedieť so zatajeným dychom a žasnúť nad mihajúcimi obrazmi predo mnou, klásť si nezmyselné otázky ako je to možné, ako sa to len dá, akú to má silu, ako to vôbec vzniklo, kedy to vzniklo, prečo tá náhla potreba, prečo vôbec tá potreba, ako veľmi je fajn mať tú potrebu a mať ju uspokojenú. Potrebu po niečom inom, éterickom, peknom, čo spôsobí to jemné pohladenie duše, alebo niečoho čo je v nás a robí nás lepšími. Neviem to pomenovať. Viem len, že to je. Je to možno naše lepšie Ja, ktoré je silnejšie ako naše rozumové správanie. Sú to emócie, podceňovaná energia, ktorá nás poháňa ďalej. Len smer si určíme my.

Presne to sa včera stalo.

Stále si to prehrávam, prehrávam v hlave, prehrávam na you tube a žasnem, žasnem nad dokonalosťou znázornených emócií. Stále je to tu. Stále je to vo mne a núti ma to neveriacky krútiť hlavou.

Videla som film Pina alebo Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení. Tak nejako to bolo. Tešila som sa na to od prvého momentu, keď som ukážky náhodne objavila na nete. Tá sila sa dala cítiť aj z tých malých fragmentov. Nezvyknem mať očakávania, ale tu ak aj nejaké boli, všetky boli prekonané, tým čo som videla. Mám chuť ísť do kina opäť a je viac ako pravdepodobné, že v krátkej dobe ešte pôjdem. Pôjdem na príval energie, ktorý sa na mňa valil.

V živote som o Pine Bausch nepočula. Nevyznám sa v tanci. Nesledujem to. Ale teraz mám chuť sa o nej dozvedieť všetko. Dozvedieť sa niečo viac o človeku, ktorý dokáže maľovať pohybom tak neuveriteľné obrazy.

Prvý kontakt s tancom som mala prostredníctvom BDT a ich predstavení, videla som všetky, tu ma však viac zaujala fyzionomia tela tanečníkov, skutočnosť, že nemali gram tuku, nádherne vypracované šľachovité ruky, neuveriteľný pohyb. Čo ma, ale prekvapilo práve na tomto filme, ktorý vlastne ani nebol film, boli samotní tanečníci, ich tvár, ich vek a ich duša. Na začiatku mi napadlo, asi robili špeciálny konkurz na škaredých ľudí, ale tento obraz sa veľmi rýchlo vytrácal, na prvý pohľad škaredí, ale v skutočnosti neuveriteľne krásni, kompaktní, s niečím špecifickým v tvári. Nerozumela som tomu výberu. Prišlo mi to absurdné a majstrovské zároveň. Potom ma prekvapila tá veková rôznorodosť. S takým niečím som sa nestretla a páčilo sa mi to. Robilo to predstavenie uveriteľnejším. Predsa len niektoré skúsenosti získavame vekom. A následne som videla dušu, neviem či ich, alebo ich majstra...

Hm. Vracia sa to. Stále sa to vracia. Obrazy. Obrazy plné emócií.

Musím to robiť častejšie. Ukájať tú potrebu. Potrebu po niečom éterickom a peknom. A premieňať ju na zážitok.

20110926

2011-09-26T11:44:00.001+02:00

Ostala som doma. Je pondelok a ja som si dovolila ostať doma. Ani neviem opísať ten pocit radosti a eufórie, ktorý ma zasiahol. Neviem, či je to z ranného tréningu, alebo zo slnka, alebo z úplne obyčajného rozhodnutia ostať doma. Asi všetko naraz. Potrebujem voľno a som už dosť veľká na to, aby som si vedela povedať, kedy treba pauzu a pauzu treba tento týždeň. Dnes, trošku zajtra a určite aj v piatok. To slnko si chcem užiť, síce nebudem na žiadnej dovolenke za hranicami všedných dní, asi strávim rána na Železnej, popoludní na terase s knižkou v ruke a večer na stretnutiach s priateľmi, ale budem mať čas len a len pre seba. Teším sa na stretnutia. To je, okrem počasia, na septembri asi najkrajšie. Človek dostáva pocit, že všetko sa vracia do starých koľají a týždeň získava svoju stratenú pravidelnosť, ktorá nastáva počas prázdnin.

Pustila som sa do čítania. Tak ako kedysi, žiadna jedna kniha mesačne, ale týždenne. Prúser je, že neviem nájsť dobrú knižku. Celý víkend som nad tým rozmýšľala, je strašne ťažké nájsť dobrú knihu. Niečo výnimočné, čo poteší dušu, zasiahne nejakou zásadnou myšlienkou, alebo len tak obyčajne vyvolá úsmev na tvári a súhlasné prikyvovanie, zanechá odtlačok, odtlačok autora. Niečo, čo možno ani nebolo zámerom, ale ja budem vedieť, že to napísal ten a ten a čítala som to vtedy a vtedy a dalo mi to, to a to.

Je dôležité vedieť kedy sa knihy čítajú, v ktorom období života, to načasovanie hrá veľkú rolu. Jedna a tá istá kniha má iné účinky v čase, samozrejme sú, ale knihy, u ktorých čas nehrá rolu, ale tých je veľmi málo. Tých, ku ktorých mám tendenciu sa vracať a opakovane si čítať buď celú knihu, alebo aspoň minimálne úryvky, tých je veľmi málo.

Začala som robiť malé poriadky a vytvorila som komín z kníh, ktoré mám doma a z nejakého neznámeho dôvodu som ich neprečítala. Zvyčajne ten dôvod nebol až taký neznámy, volal sa čas, alebo nesprávne naladenie. Napočítala som ich 15. Dve z nich som prečítala počas víkendu. Žiadne terno a pritom vyzerali celkom nádejne. Respektíve ukážky z nich vyzerali nádejne. Žiaľ prekvapenie sa nekonalo. V rámci nejakého pofidérného predsavzatia som si kedysi povedala, že sa pustím do spoznávania českých a slovenských spisovateľov a takmer každý mesiac som kúpila nejakú knihu od viac známych, alebo úplne neznámych autorov. Nepoznám dobrého slovenského autora. Medzi českými ešte zopár nájdem, ale u slovenských je nejaké prázdno. Mám pocit veľkej povrchnosti a to čo mňa zaujíma tam nie je, vnútorné monológy, pohnútky, čo vedú k daným činom, čokoľvek pod povrchom, to čo sa nehovorí nahlas, to tam nenachádzam, a ak áno je to v useknutej podobe, ktorá nie je pre mňa dostatočná.

Občas rozmýšľam, prečo to tak je, či len čítam nesprávnych autorov, alebo je doba, ktorá ide po povrchu a o veci pod povrchom vlastne nie je záujem, tak načo ich spomínať v knihe? Potom mám tendenciu sa vracať ku klasikom, ktorí to vedeli a rozmýšľam, čo sa musí stať, aby sme to vedeli aj my.

Je to zvláštne.

Volala som s Janou. Jana veľa číta. Jana robí knižnicu jednému pánovi, čo nevie čo s peniazmi a každú knihu, ktorú mu tam dá, si prečíta. Netuším, či ich číta aj on. Skôr nie ako áno. Dôležité je, že má knižnicu s tými správnymi knihami. Povedala som jej, daj mi nejaký tip, potrebujem nejakú fakt dobrú knihu. Spomenula Prsnatého muža a zlodeja príbehov, dnes si ju kúpim, potrebujem overenú chutnú jednohubku, kým objavím nejakú ďalšiu medzi tými, čo mám doma.

Rozmýšľam do čoho sa pustím dnes. Asi by som mala ísť rad radom, aj tak ich chcem prečítať všetky. Na vrchu sú Klietky, vôbec netuším podľa čoho som to vybrala. Asi náhodný výber pri predsavzatí spoznávania neznámych autorov. V piatok som prečítala Schovaný, neschovaný, idem. Trvalo to asi tri hodiny a následne som si položila otázku, či peniaze boli toho hodné. Neboli. Asi keby som to čítala v časopise ako rozkúskované poviedky, povedala by som nie zlé, ale takto mi to prišlo nedokončené a povrchné, čo ma osobne zamrzelo, lebo niektoré opisy boli skvelé. Detto s Blížencami a protinožcami, kopec náznakov a nič. Nič zásadné. Gýčovitá zápletka, kde chýbalo, čo je za tým a patetický nič hovoriaci koniec. Sklamanie. Pre mňa určite.

Už si asi nekúpim žiadnu knihu, o ktorej si niečo prečítam. Budem nakupovať intuitívne, tak je väčšia pravdepodobnosť úspešného výberu. Alebo budem vyberať knihy, ku ktorým sa nikto nevyjadruje, alebo sú úplne naprd recenzie, to je asi tá moja kategória. Hm.

S knihami je to ťažké.

Tisíc ľudí, tisíc chutí, tisíc rozdielnych načasovaní a rozpoložení...

20110925

2011-09-25T07:17:00.000+02:00

Tento raz to bolo iné. Tento raz sa scéna z predstavenia opakovane vracia do mojej hlavy. Scéna konca, keď už ten druhý vie, že je koniec, ale stále chce dúfať, veriť, že to tak nie je. Vytvára si skreslené ilúzie a plané nádeje, len aby odvrátil tú bolesť, ktorá príde, ten posledný rez, ktorého intenzita sa rovná dĺžke agonického vzťahu. Stratení v Oklahome. Volalo sa to Stratení v Oklahome, predstavenie, ktoré nechalo na mne ten pomyselný odtlačok.

Pred divadlom som stretla S. S povedala, že sa nezdrží, že bude utekať za kamarátkou. Opýtala som sa, čo sa deje. Nič, len mu prišla na neveru. Ako to myslíš. Normálne. V deň výročia svadby mu prišla na neveru a vysťahovala ho. Ako na to prišla? Bol iný. Správal sa inak. Tak mu pozrela telefón. Esemesky zmazane, ale výpisy povedali aj to, čo nechcela vedieť. Uškŕňali sme sa a nahlas reprodukovali klasické omáčky, ktoré sa v týchto situáciách používajú. Sú to tak otrepané a zžité frázy, že človeka zamrazí, keď si uvedomí ich status normálnosti. Normálne je byť neverný.

Prišlo mi to smiešne. Smiešne takým smutným spôsobom. Napadlo mi, prečo sa zvyčajne niečo prevalí v nejaký sviatok, u mňa to bolo na Valentína a u nich na prvom výročí svadby. Možno preto, aby sa to ľahšie pamätalo, alebo aby sa to pekné zmazalo naveky? Neviem. Viem, že je to podpásovka, ktorej nikto nechce veriť a pritom dávno o tom tuší. A možno, keď je to na sviatok, tak to funguje ako liečba šokom, pomerne veľmi účinná. Neviem. Netuším. Len ma desí ten status normálnosti.

Vo svojej podstate následne vyzerám ako idiot, ktorý verí, že láska znamená rozhodnutie, rozhodnutie milovať niekoho. Je to voľba, moja voľba, moja zodpovednosť. Zodpovednosť. Zodpovednosť nielen za seba, ale aj za toho druhého. Hm. To veľa ľudí nevie.

Závislosť, nezávislosť, vzájomnosť...

Nevera ako status normálnosti, obraz dnešnej doby. Dosť desivý...

Idem behať.

20110924

2011-09-24T16:21:00.000+02:00

Sobota. Opäť sobota. Môj najkrajší deň v týždni. Ráno si rutinne urobím kávu a čaj. Namiesto novín dnes čítam Heribana a neviem sa dočkať, kým pôjde behať. Káva dopitá. Čaj dopitý. Varím ešte jeden a keď ho dopijem o štyridsaťpäť minút vyrážam. Skontrolujem počasie a chvíľu dumám, čo si obliecť. Krátke nohavice a dlhá bunda, to je tá správna voľba. Garáž sa nedá otvoriť, následne sa nedá zavrieť, neviem čo sa stalo, ale od určitého dňa z tohto týždňa je problém. Keď ju chcem zavrieť, musím tak tresknúť, že vŕzgavý zvuk sa šíri hlasno celou lokalitou a ja sa len tak obzerám a dúfam, že nikto nevybehne do okna a nezačne nadávať. Vzduch čistý, idem.

Parkovisko je z polovice plné. Dnes nejako meškám a pritom som hore od piatej. Skontrolujem prehrávač a kým prídem k označenému štartu rutinne robím rozcvičku, divné poskoky, strečing a iné zahrievacie prvky. Pomaly pobehnem a pri štarte stlačím štart. Moja najobľúbenejšia činnosť začína a v ušiach hrá nekoordinovaný výber mojej ratolesti. Vždy, keď počujem úvod, myslím na to isté. Myslím na to, že tie pesničky bez nejakého úmyslu na seba nadväzujú a hovoria o nejakom konci, ich rýchlosť graduje a ten mierny kopček sa ľahšie beží. Prvý kilometer je najhorší aj ten druhý nič moc a potom? Potom to už ide samé.

Malý zázrak sa koná na treťom kilometri, kde po pravej strane je lúka plná rosy a v rannom opare je nádherne vidno slnečné lúče ako z rozprávky. Neuveriteľná scenéria. Spomeniem si na Zatmenie, kde bolo takých scén viac a fascinovaná pohľadom vpravo bežím ďalej k štvrtému.

Cez týždeň som nebola behať. Týždeň bol viac ako otrasný a sama voči sebe pociťujem resty. Chcem zabehnúť 14 kilometrov a v duchu si hovorím, uvidíš koľko dáš, 10 určite a všetko ostatné je plus. Piaty kilometer prebehnem ani neviem ako a pokračujem ďalej. Po piatom kilometri zvyčajne stretávam len cyklistov. Toto ráno cestou tam ani tých, len cestou naspäť pri otočke na siedmom kilometri. Šiesty som preletela, ale pri siedmom si hovorím, naspäť, choď naspäť, čaká ťa ešte sedem, neprežeň to. Točím sa tak, aby som videla sedmičku z druhej strany a začína hrať Empire state of mind. Podvedome mením tempo, vždy po otočke mením trošku tempo. Po prvé sa ide mierne z kopca a po druhé mám pocit strašnej energie a naťahujem krok. Beh sa začína podobať na beh a do toho táto pesnička a všetko ide samé. Dávam dole kapucňu a na rukách tiež už necítiť ranný chlad. Stehná sú ľadové, ale to mi nevadí. Beží sa skvele. Viac ako skvele. Slnko robí zázraky, alebo beh?

„Poviem ti niečo, čo sa ti bude páčiť,“ povedal kamarát. „Týka sa to behu, má to len tri slová, beh je katarzný.“ Tak to povedal vo štvrtok večer starý kamarát na každoročnej párty pre VIP klientov, ktorej sa pravidelne zúčastňujeme v nezmenenej zostave ja a moji traja chlapci, starí kolegovia, ktorí sa stali priatelia. Volá sa M a mám ho veľmi rada. Vedú sa ním nádherné filozofické debaty a je jeden z mála mužov spolu s druhým M, o ktorých viem, že sú zatiaľ verní. Sú to také moje vzory. Vzory vernosti, lásky, rodiny a tolerancie.

Beh je katarzný. Je. To pochopí len niekto, kto zotrvá, kto sa nevie dočkať, kedy môže ísť behať. Tak ako ja včera. Včera som prišla z práce o tretej. Zaspala a potom som si naordinovala dva poháre vína, knihu a v pozadí X factor. Chvíľu som zvažovala, že pôjdem behať večer, ale vzápätí som sa presvedčila, že ráno sa mi to vlastne páči o trošičku viac a nechala som si túto čerešničku na ráno. Namiesto toho som absolvovala množstvo telefonátov, lebo v piatok telefón ešte zvoní.

Týždeň bol o ničom. V utorok som bola na pokraji nervového zrútenia zo svojho vlastného zlyhania. No dobre, trošku som to prehnala. Jednoducho som zlyhala v práci a svoje zlyhanie som niesla extrémne ťažko. Vznikol z toho chaoticky záznam, ktorý mi nie je podobný, ale v utorok bol.

Zlyhala som. Totálne som zlyhala. Absolútne tomu nerozumiem a snažím sa to pochopiť. Otázka je, čo sa dá vlastne pochopiť na zlyhaní. Myknúť plecom a povedať, som len človek alebo pripomenúť si Horáčkové slová „som ten kto každý svoj omyl hodí do koša“? Nefunguje to. V tejto chvíli to nefunguje. Práve teraz to nefunguje, alebo jednoducho ešte nie som ten človek, ktorý každý svoj omyl hodí do koša, aspoň nie dnes.

Sedím na posteli a v duchu sa pýtam prečo? Totálne nesprávne položená otázka. Správne by malo byť, čo si z toho mám odniesť. Čo si mám z toho odniesť?

Zlyhala som, neurobila som kontrolu a preposlala dáta, ktoré nemali byť poslané. Nikdy sa mi to za svoju prax nestalo, až dnes, až teraz. Teraz tretíkrát. Prvýkrát to bola podriadená, druhýkrát to bola podriadená a tretíkrát som zlyhala ja, nedostatočnou kontrolou, keď som preposlala nesprávne skopírované citlivé dáta, ktoré pripravil niekto iný. Pamätám si minútu kedy som ich preposielala, rútila som sa zo stretnutia na stretnutie, rýchlo kráčala po Laurinskej, čakala na ten vydrbaný mail a v telefóne urobila forward bez kontroly. Nikdy som sa necítila tak mizerne ako dnes a nejako to neviem hodiť za hlavu, nechcem tomu veriť, že sa mi to stalo, hanbím sa a nerozumiem tomu. Stále sa pýtam ako sa to mohlo stať.

Zaslúžila by som si preplesk. A poriadny.

Nejako to moc riešim. To ma asi najviac prekvapuje. V podvedomí hľadám čo je za tým, prečo sa to stalo, čo mi to má povedať. Odpoveď neznáma. Alebo predsa? Čo nerobím dobre? Niečo to asi bude. Niečo treba zmeniť. Čo treba zmeniť? Mysli, dievča, mysli. Poriadok. Prvé mi napadne poriadok. Kontrola. Kontrola. Druhé bude kontrola. Čo ďalej? Čo to bude? Alebo to stačí? Nestačí. Tretie bude odkladanie vecí na neskôr, to robím skôr v súkromí. Obálky, ktoré sa mi nepáčia otváram oneskorene.

Strašné.

Rýchlo sa otras Vesperka a ideš ďalej.

Otriasla som sa ešte v ten večer. Preposlala ospravedlňujúci mail a konečne chápala slovné narážky nemenovaného kolegu. Malosť druhých ma nevytočí, ale moje zlyhanie občas áno. Aj keď Jana povedala, kto nič nerobí, nič nepokazí. Utorok som niesla ťažko.

Streda bola tiež prudko pracovná, domov som prišla o pol jedenástej a o exceli sa mi aj snívalo. Štvrtok bol v rovnakej tónine, len večer bol iný. Večer som strávila s ľuďmi, ktorých mám rada, na párty, ktorú mám rada.

Vždy ma fascinuje stretnutie s ľuďmi z firmy, kde nepracujem už päť rokov. Stále sa cítim ako jeden z nich. Každý rok sa opakujú tie isté vtipy a každý rok sa vidia tie isté tváre a mám pocit, že aj každý rok padajú tie isté komplimenty. Neviem, či sú lacné alebo nie, viem len, že sú a že si ich užívam.

Všetko prebiehalo ako predchádzajúce roky, len jedna vec sa zmenila, rozhodla som sa nevyhnúť jednej osobe, ktorá tam bola. Rozhodla som sa postaviť k nej zoči voči. M ma v tom podporil. Prišli sme k nemu spoločne a pustili sa do neformálnej debaty. Osoba sa snažila vtipkovať a mala snahu extrémne veľmi ukázať ako sa má dobre, ako je všetko perfektné, ako jej na ničom na Slovensku nezáleží, že je tu len tak omylom a že jej priority sú úplne iné. Prišlo nám to smiešne, pár minút predtým sme si vypočuli story, ako sa dožadoval pozvania, ale nesmiali sme sa, len sme súhlasne prikyvovali a usmievali sa nad nekončiacou ješitnosťou tohto Francúza. Francúza, ktorý mi pomohol a vzápätí urobil peklo zo života, za ktoré mu ďakujem.

Divný týždeň, v ktorom padlo niekoľko rozhodnutí. To najdôležitejšie sa volá poriadok. Urobím si poriadok. V práci som už začala a piatok som venovala upratovaniu. Skartovačka sa nezastavila. Zajtra by som ho chcela urobiť doma. V sobotu predsa nepracujem. Sobota je len pre mňa.

Mám rada sobotu. V sobotu popoludní si zvyčajne doprajem malý spánok a s týždennou pravidelnosťou sa mi niečo sníva. Niečo pekné sníva. Často nechcem vstať a snažím sa dosnívať svoj sen. Sníva sa mi to isté, len neznáme tváre sa menia. Stále ten istý obraz. Obraz šťastnej rodiny. Mojej šťastnej rodiny. Detailný priebeh zoznámenia a precítenie pocitov nasledujúcich ihneď po nich a potom už len rozprávka, žili spolu šťastne až kým nepomreli. Znie to smiešne, ale tak to je. Chvíľu vždy rozmýšľam, prečo práve tento obraz, a keď si to tu teraz píšem, napadne mi, že si potrebujem pripomenúť tie pocity, ktoré si vlastne nepamätám. Pocit zaláskovanosti. Pravý nefalšovaný pocit vzájomnej zaláskovanosti. Keď ho nemám, aspoň sa mi o ňom sníva. Hm.

Stačí pre dnešok, lebo sa zamotám.

Beh je katarzný a ja sa neviem dočkať nového rána.

20110919

2011-09-20T06:55:00.001+02:00

Pondelok nebol až taký strašný aký sa zdal. Niekoľko krát sa prejavila malosť kolegov, ktorú som sa rozhodla ignorovať. Nemám rada ľudí, čo na svoju obranu používajú útok. Som voči ním agilná a v porovnaní s minulosťou, sa oveľa viac kontrolujem, aby som im nedala najavo, čo si o tom skutočne myslím. Celkom dobrý tréning v priamom prenose.

Ľudia začínajú byť nervózni čím ďalej tým viac, z toho možno pramenia ich nekontrolovateľné výpady voči ostatným. Scenáre sa začínajú napĺňať. Pravá ruka nevie čo robí ľavá a aj tí najsebavedomejší klonia cudne hlavu a sú čím ďalej tým viac opatrnejší vo svojich vyhláseniach. Veľmi vtipná situácia. Vysoká škola života. Cítim sa ako vzdialený pozorovateľ a zachovávam neuveriteľný pokoj, už som sa naučila, že rozčuľovanie nepomôže. To je asi jedna z mojich prednosti. V pracovných veciach dokážem zachovať chladnú hlavu vždy, čo nemôžem povedať o súkromnom živote, tam som bola v minulosti občas hysterická. Vyváženosť jednoducho musí byť.

Karty boli rozdané a nenahraditeľní sa stali nahraditeľnými. Nič nie je oficiálne, ale presne tam to speje. Kamaráti čo boli kamaráti, spojenci čo boli spojencami, už nimi nie sú. Chránia len svoje vlastné stoličky a občas nekoordinovane kopú nohami rukami okolo seba, presne ako chrobáky ležiace na chrbte. Znie to divne, ale ja sa fakt bavím. Bavím sa z pozície pozorovateľa, ktorý opovrhuje takýmto správaním, krotí sa, aby to nedával viditeľne najavo a je uprostred troch viac či menej zainteresovaných strán.

Večer som dostala ďalšie odpovede. Odpovede, ktoré sa dali tiež predvídať. Zákazku som nedostala, rovnako ako aj pracovnú ponuku. V oboch prípadoch som bola číslo dva. Nejako ma to neprekvapilo ani v jednom prípade a na mieste druhých strán by som sa rozhodla úplne rovnako. Ak budem úplne úprimná, o tej pracovnej pozícii som nebola presvedčená, mojou malou vnútornou brzdou bola skutočnosť, že by som pracovala s niekým koho poznám a stráviť tri hodiny denne cestovaním, tiež nie je veľká výzva. Ta zákazka ma trochu mrzí, znamenala by minimálne zálohovú platbu, ktorá sa nekoná. Nevadí, príde niečo iné.

Najdôležitejšia je akcia November a konsolidácia záväzkov. V súvislosti s tým som si dovolila kontaktovať svojho bankového poradcu, ktorý nebol schopný zodpovedať ani jednu z mojich položených otázok. Vzdala som to, ale minimálne som sa dozvedela termín kedy najskôr môžem dostať oficiálnu informáciu ohľadne mojej novej úrokovej sadzby. Uvidíme.

Zvláštne pokojný deň.

Ticho pred búrkou, ktorá sa pomaly blíži, a ktorej blesky, som zahliadla...

20110918

2011-09-18T22:34:00.002+02:00

Nedeľa. Nemám rada nedeľu. Nedeľa je deň pred pondelkom a mám tendencie občas zablúdiť mysľou do práce, potom som na seba nahnevaná a snažím sa ju rozohnať. V nedeľu mám občas, v poslednej dobe dosť často, pocit, že skapal pes, že všetci sa na mňa vykašľali, že nie je čo robiť, okrem aktivít, ktoré si zorganizujem sama. Následne mi napadne, že vlastne všetky aktivity som si vždy organizovala sama, že len občas niekto iný niečo vymyslel. Je to divný pocit, ktorý ma v pravidelných intervaloch prepadá zvyčajne v nedeľu. Pocit, že tu nikto nie je pre mňa, že ani ten debilný telefón nezazvoní pokiaľ ja sama nezavolám niekomu a ten niekto potom volá späť.

Popoludnie som strávila v posteli a dumala, čo urobiť s mojim cashflow. Asi som našla riešenie, ktoré sa bude dať zrealizovať v novembri, a ktoré by mi umožnilo zmeniť pomer príjmu a voľnej hotovosti na 3:2, to už sú čísla, z ktorých sa dá čarovať a hlavne sa z nich dá tvoriť rezerva, nehovoriac o skutočnosti, že by som bola teoreticky na nule pri nezmenených splátkach hypotéky, ktoré by len zahrnuli podstatne viac záväzkov. Je to asi jediná momentálne dostupná cesta, konsolidácia záväzkov pod jeden. Hľadala som hypotekárne kalkulačky, počítala spredu zozadu a dumala aký najhorší možný úrok mi bude ponúknutý v najbližšom mesiaci. Po piatich rokoch mi bude končí fixácia najotrasnejšieho úroku, aký sa v tom čase dal asi zohnať. Vždy rozmýšľam, kde som nechala hlavu, keď som podpisovala tie papiere za súhlasného úsmevu Severana pred piatimi rokmi. V každom prípade nič horšie už dostať nemôžem, v banke môžu len prekvapiť. Zajtra tam volám a uvidím, ponuky od konkurencie už mám, jediné čo ma drží na uzde je moja nechuť meniť banku a s niekým ďalším zdieľať informácie o príjmoch a mojich katastrofálnych záväzkoch, tak ešte chvíľu počkám.

Pristihla som sa, že sa vlastne hanbím. Hanbím sa ako som sa opustila a dobrovoľne dopustila môj vlastný finančný prepad. Hanbím sa za záväzky, ktoré reálne mám. Hanbím sa za ten strašný nepomer voľnej hotovosti. Hanbím sa za svoju finančnú neslobodu. Kurevsky ma to serie a strašne pomaly sa to otáča späť. Avšak otáča sa to a to je to hlavné.

Svoje pochmúrne myšlienky som išla zahnať behom. Beh je lepší ako prozac. Nie že by som brala niekedy prozac, ale z môjho okolia mi bol odporúčaný viackrát. Neznášam tabletky vo všetkých podobách a možno preto sa im vyhýbam ako čert krížu.

Strašne sa mi nechcelo, bála som sa, že sa zničím, že nebudem vládať. Včera som to prehnala a 16 km je len 16 km. Vlastne včera to bolo mojich prvých 16 km. Pôvodne som chcela dať 6, ale potom to išlo nejako ľahšie a ľahšie a tak som postupne pridávala, až som sa otáčala pri osmičke a pri šestke naspäť som plakala, či mi to bolo treba. Pri štvorke naspäť som si povedala, dáš ešte dva a ten zbytok prejdeš, ale potom človek príde k studni a hovorí, čaká ma môj najobľúbenejší úsek, ten jeden ešte nejako dám a pri tom poslednom som sa presvedčila, že nebudem za trapku a mám na to, aby som ten posledný dala. Dala som a večer som nevedela zísť po schodoch, preto som dnes zvažovala beh odložiť, aj keď bol pôvodne naplánovaný.

Neodložila som a dobre som urobila. Na vyčistenie hlavy stačí aj 6 kilometrov, ktoré sa bežia ľahšie a ľahšie. Dnes som prekročila hranicu 330 km a vlastne zajtra oslávim malé výročie. Pred tromi mesiacmi som začala behať a bez dvoch týždňových prestávok som behala stále. Mám pred sebou novú métu, do Nového roku chcem mať nabehaných 700 km. Veľmi realistický cieľ, i keď sama som zvedavá ako to pôjde v zime a v chlade. Údajne sa behá dobre, uvidíme, minimálne sa nebudem potiť ako prasa.

Nemám rada nedeľu. Fakt, že nie.